Základ je v morálke a vzdelaní.

Jozef Banáš, diplomat, spisovateľ a politik

Jozef Banáš je v slovenskej verejnosti známy ako spisovateľ, dramatik i prozaik, ale aj diplomat a politik. Verejne známou je aj jeho dcéra Adela, ktorú verejnosť pozná ako moderátorku. Rodinu dopĺňa manželka, a druhá dcéra Mária, ktoré sa starajú o rodinné vydavateľstvo Kelion, ale aj ďalšie aktivity. Ako vychovávajú svoje deti známi ľudia, aké hodnoty vyznávajú? Aj o tom sme sa pozhovárali práve s Jozefom Banášom.

• Takže, ako ste vychovávali svoje dve dcéry?

Obe dcéry – Mária (1974) aj Adelka (1980) prežili detstvo, obdobie, kedy sa človek zásadne formuje, v časoch reálneho socializmu. Ja som bol zamestnaný, väčšia časť výchovy spočívala na manželke, ktorá zvládla ich výchovu skvelo, hoci to jednoduché nebolo. Dcéry neraz prišli zo školy s otázkou, na ktorú zodpovedať otvorene by značilo riziko, že sa v škole dozvedia, ako doma myslíme. Zvolili sme jednoduchý a účinný prístup – boli sme k deťom otvorení a upozornili sme ich, že keby tieto veci hovorili v škole, mohlo by to byť nepríjemné pre nás aj pre učiteľku. Obe dcéry tieto pravidlá dodržiavali, a preto sme po zmene režimu nestratili dôveru detí ako niektorí rodičia, ktorí ich odbili slovami – „v škole ti to vysvetlia.“ Takže prvé a základné pravidlo pri výchove detí je – mať ich dôveru. Trvá to dodnes, dcéry sú už dospelé, ale nemajú problém poradiť sa s nami i o chúlostivých veciach. Samozrejme sa zdôverujú predovšetkým manželke, ale taký je už vzťah medzi mamami a dcérami. Som rád, že nám dôverujú a aj keď sa nie vždy našimi názormi riadia, vypočujú ich.
Druhé pravidlo nebolo jednoduché, ale snažili sme sa ho dodržiavať. Naše slová sa zhodovali s našimi činmi. Išli sme deťom príkladom. Keď sme im vštepovali zdravú výživu, sami sme sa zdravo stravovali, keď sme ich presviedčali, aby nejedli mäso, sami sme ho nejedli, keď sme ich nahovárali na šport, sami sme športovali. Naše deti chodili s nami do sauny od útleho detstva.
V časoch, keď sme začínali sme peniazmi neoplývali a tak sme deti viedli ku skromnosti, vštepili sme im jasné morálne princípy a robili sme všetko preto, aby mali čo najlepšie vzdelanie. Hoci sme žili v časoch socializmu, odmietam tvrdenia niektorých jazykových analfabetov, že „komunisti nás nenaučili jazyky“. Kto chcel, naučil sa. Obe naše dcéry hovoria nemecky, anglicky. Zdokonalili sa za hranicami, základ však dostali doma.

• Na Slovensku sa hovorí, že každý od niekadiaľ pochádzame. Kde má korene vaša rodina?

Manželka má korene z matkinej strany na Šariši, z otcovej strany na Spiši. Otec Jozef Branecký (90) je umelecky založený človek, písal básne, komponoval, aranžoval, spieval v prešovskej operete, viedol dcéry k tvorivosti. Od matky sa manželka naučila racionalite a skromnosti. Ja som po otcovi z Kysúc, po matke „Prešpurák“ ako repa. Vyrastal som v trojjazyčnom prostredí (slovenské, nemecké, maďarské). Otec bol úradník, matka predavačka. Moji rodičia nás spolu s dvomi sestrami nijako zvlášť do ničoho nenútili, ale ani nám nebránili v záujmoch. Od útleho detstva som športoval, vyrastal som v detskom parku „Četka“, dnes tam stojí pyramída Slovenského rozhlasu a zvyšok parku sa práve definitívne likviduje. Neskôr som hral prvú ligu vo volejbale. Šport, pravidlá fair – play ma zásadne formovali. V športe nemôžete podvádzať, či mať protekciu, to sa hneď vidí. Za socializmu bolo neporovnateľne viac možností športovať, na každom rohu boli ihriská, klziská. V čase môjho detstva boli len v našom okolí štyri bazény – Palehner, Unitas, Pionierska záhrada, Tehelné pole. To posledné dnes opäť úspešne likvidujeme. Čudujeme sa potom, že deti fetujú, fajčia, pijú?

• Ako ste boli vychovávaní vy, mali ste prísnych rodičov?

Otec pochádzal z extrémne chudobnej rodiny z Čadce a bol preto prehnane citlivý na akúkoľvek nespravodlivosť. Bol jeden z prvých z Čadce, ktorý sa svojou húževnatosťou dopracoval k vysokoškolskému titulu. Viedol nás k nekompromisnej čestnosti a zásadovosti. Pamätám sa, že keď otvorili neďaleko nás prvú samoobsluhu, ukradol som akúsi malú čokoládu. Bola to skôr stávka, či si to trúfnem. Keď sa to dozvedel otec, prvý raz v živote mi strelil zaucho. Druhý a posledný raz to bolo, keď sme s chlapcami ukradli z rehabilitačného oddelenia polikliniky na Mýtnej novučkú futbalovú loptu bez „fizováka“, ktorú tam nikto za celý rok nepoužil. Odvtedy mám otcov vyčítavý pohľad pred očami. Keďže obaja rodičia pracovali, a to ešte boli pracovné soboty, vychovávala nás ulica a športový klub. A vtedy ulica boli skutoční kamaráti, šport, občasné šarvátky, ale všetko malo svoje pravidlá.

• Aký ste boli syn? Poslušný a vzorný, alebo si museli na vás dávať rodičia a učitelia pozor?

Rodičia so mnou nemali problémy, patril som k najlepším žiakom (na základnej, na strednej to bolo naopak) a zároveň som školu reprezentoval vo futbale, basketbale, volejbale i stolnom tenise. Na priemyslovke ma zachraňovalo to, že som bol jedným z kľúčových hráčov volejbalového mužstva. No navyvádzali sme sa dosť, občas bola aj znížená známka z chovania, ale keďže ostatné známky boli veľmi dobré a výborné, otec to prekvapujúco toleroval.

• Je ľahké byť poslušným dieťaťom, horšie to už majú tí „neposední“. Tým však zostane viac spomienok. Spomeniete si aké najväčšie huncútstvo ste v detstve vyviedli?

Ako deti sme toho navyvádzali toľko, že to asi napíšem do knihy. Od drobných detských rozbití okien, kolien, zlomenín až po vážnejšie zranenia (zlomil som si pri páde ľavú ruku v lakti tak, že som rok musel rehabilitovať) až po vážne „prúsery“, kedy musel zasahovať okrskár, alebo neskôr príslušníci verejnej bezpečnosti. Neraz sme sa drsne pobili s „bandou“ z iného rajónu (my sme boli „Četkári“) a modriny na oku doma nezatajíte. Našťastie ja som sa mohol vyhovoriť, že sa mi to stalo pri športe. Napriek silným zážitkom mi ale v hlave utkvel jeden – plačúca mama. Niekedy v päťdesiatych rokoch prišli do módy švédske košele. Bolo snom každého chlapca mať takú košeľu, stála vtedy nekresťanských päťdesiat korún. Naši napokon na takú košeľu našetrili, hrdo som ju napriek maminmu zákazu vzal „na dvor“ a pri skoku asi z trojmetrového múra som sa zachytil chrbtom o dlhú skobu, ktorá košeľu dokonale rozpárala. Mam nepovedala nič, len plakala a ja s ňou. Dodnes ma pri tejto spomienke mrazí na chrbte.

• Máte pocit, že ste už ako rodič niekde vo výchove urobil aj chybu?

Keďže manželka robila v mladosti športovú gymnastiku a ja volejbal, nazdával som sa, že aj dcéry budú mať prirodzený vzťah k športu. Aj ho skutočne mali, iba pri tej staršej som to trochu zbabral. Mala veľmi dobré predpoklady na volejbal, videl som sa v nej a tak som ju začal do toho nútiť. Samozrejme v puberte bol efekt opačný a z jej volejbalu nebolo nič.

• Používate niečo z výchovných metód vašich rodičov vy dnes vo výchove svojich detí?

S úsmevom vravím, že všetko čo je v našich dcérach dobré im dala mama. Moja manželka je skutočný poklad. Napokon dokázala výrazne zmeniť aj mňa, samozrejme k lepšiemu. Obe dcéry viedla veľmi taktne tam, kde cítila, že ich to ťahá. Manželka má hudobné vzdelanie – hrá na klavír a obe dcéry prihlásila na hudobnú výchovu. Dnes hrajú na klavír, spievajú, staršia Mária dokonca chvíľu spievala v zbore pražského Semaforu. Keďže manželka je keramička, je prirodzené, že viedla k tvorivosti aj deti. Obe prekrásne maľujú. Máme dokonca ich obrazy zarámované, staršia Mária naviac úžasne fotografuje. Manželka vychovávala deti najmä pochvalou. Napokon aj mňa. Bola a je veľmi taktná, keď sa dcéram niečo nepodarilo, presvedčila ich, že to bola len momentálna indispozícia a povzbudila ich k ďalšiemu pokusu. Takže jeden z kľúčových výchovných momentov v našej rodine bola pochvala. Ja som bol na chválu skúpejší, ale mám pocit, že o to viac si ju dcéry vážili. Napokon dnes je to rovnako.

• Aké miesto malo vo vašej rodine vzdelanie, aký význam sa mu pripisoval?

Ak majú rodičia voči deťom povinnosti, za absolútne prvoradé považujem dať im morálny základ a vzdelanie. Dávať im peniaze je nezmysel. Treba im dať čo potrebujú a samozrejme i vreckové, ale vždy tak, že si ho za niečo zaslúžia. Vo vzťahu rodičov a detí, rovnako ako v celom živote platí „Čo dáš, to sa ti vráti“. Keď dáš deťom lásku, vrátia ti lásku, keď dáš deťom peniaze, odbijú ťa na starosť peniazmi. Peniazmi sa totiž odbíja a nie ľúbi. Mňa dodnes mrzí, že som sa dcérkam nevenoval viac, keď boli maličké. Dosť som prepásol tiež úžasné chvíle keď začali skladať prvé slová, vety. Manželka bola s nimi doma a ja som zabezpečoval rodinu materiálne. Tak to vtedy bolo. Nahrádzam si to však pri našej prvej vnučke Natali, ktorá sa narodila pomaly pred dvomi rokmi Márii a zaťovi Paľovi. Ale asi nie som výnimočný prípad šťastného deda…

• Mýlia sa aj diplomati a spisovatelia? Aký najväčší omyl ste urobili?

Dodnes ma mrzí zaucho, ktoré som vstrelil staršej dcére Márii vo východnom Berlíne, keď mala asi desať, jedenásť rokov. Prežívali sme tam dosť stresové časy, vtedajší veľvyslanec ma dokonca navrhol odvolať späť do ústredia, čo by bolo znamenalo pre rodinu vážne problémy a tak mi tiekli nervy. Ako to chodí, zlé nálady otca si vždy najviac odskáče rodina. V istej chvíli som vybuchol a Márii som strelil zaucho. Ona možno už na to aj zabudla, ale ja ten jej šokovaný pohľad a výčitku v uplakaných detských očiach vidím dodnes. Nikdy predtým ani potom som ruku na deti nezdvihol. Je mi ľúto rodičov, ktorí nedokážu deti vychovávať inak len bitkou. Aj tu platí – čo dáš, to sa ti vráti.

• Aká je dnešná mládež? Majú rodičia jasné pravidlá, ako vychovávať svoje deti?

Dnešná mládež je presne taká, ako sme boli my, ako boli naši rodičia či prarodičia. Len žije v iných podmienkach. Azda je rozdiel aj v tom, že žijeme technologické časy, ktoré našu doby nezvyčajne zrýchlili. Zvláštne je, že máme k dispozícii omnoho viac vecí, ktoré nám čas šetria od mobilov, cez rýchle autá, vlaky, lietadlá, počítače a predsa máme času menej na deti zvlášť ako kedysi. Akosi sa od nich odtŕhame, strácame s nimi kontakt, nevieme s nimi komunikovať a napokon ich pochopiť. Chodím ako spisovateľ veľa na besedy s mladými ľuďmi. Po piatich minútach besedy viem akí sú ich učitelia. Študenti sú verným obrazom učiteľov. Zažil som žalostnú úroveň vzdelanostnú aj osobnostnú na viacerých stredných aj vysokých školách, na druhej strane priam senzačných študentov na gymnáziách v Čadci, Rožňave, Michalovciach, Prievidzi, Spišskej Novej Vsi. Mladí sa zaujímali, debatovali so mnou, sporili sa, premýšľali. Keď sme skončili spýtal som sa akých majú učiteľov a študenti im predo mnou zatlieskali. V takých okamihoch som chcel byť učiteľom. Inde sa zasa sťažovali, že učitelia im látku nevedia podať pútavo. Bol som dojatý, keď mi mladá učiteľka dejepisu na gymnáziu v Rožňave napísala, že som mojim románom „Zóna nadšenia“ vzbudil v študentoch taký záujem o históriu, že vyhlásili súťaž. Práve dnes som dostal mail od jedného študenta, že sa po prečítaní môjho najnovšieho románu „Zastavte Dubčeka!“ rozhodol ísť po maturite študovať históriu. Čo viac si môže autor priať?

• Ako sa pozeráte na súčasný stav nášho bežného života? Čo robíme ako národ dobre, čo vás na našej realite hnevá?

Čo robíme ako národ dobre a čo ma hnevá? Väčšinu profesionálneho života som strávil v konfrontácii s inými národmi. V zahraničnom obchode, diplomacii i v parlamentnej diplomacii. Všade ma rešpektovali, dokonca som najvyššie zvolený Slovák v medzinárodných inštitúciách od vzniku Slovenskej republiky. Porazil som britského lorda a zvolili ma za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO a to napriek tomu, že som príslušník relatívne malého národa. Moja skúsenosť je jasná – keď vieš, berú ťa. Vonku platí kvalita a nie kvantita. Raz som viedol zasadanie pléna parlamentu NATO v štyroch jazykoch, čo dovtedy nikto nespravil. Tlmočníci boli zúfalí, ale po skončení sa všetci poslanci postavili a tlieskali. Odvtedy ma pôde PZ NATO všetci vedeli rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom.

Hnevá ma malé sebavedomie, ustráchanosť, pretvárka najmä staršej generácie. Sme schopní človeka do očí chváliť a keď sa k nám obráti chrbtom, začneme ho haniť. Chvalabohu naše lokajstvo, naša zbytočná ustráchanosť a „otŕčanie sa na kolenách“ už ostáva v kostoloch aj to už len na vidieku. Zažil som ako poslanec krásnych a sebavedomých mladých ľudí zo Slovenska v Paríži, Bruseli, Štrassburgu, Berlíne a inde. To už nie je generácia, ktorá svoju slovenskosť dokazuje počtom vypitých borovičiek, búšení do prefajčenej hrude či počtom Maďarov, ktorých „vyženieme za Dunaj aj s ich koníkmi“. To sú ľudia, ktorí vedia, že slovenskosť sa prejavuje v súťaži s inými, kde sa nám, chvalabohu, darí čoraz viac. Ale nie je to zásluhou niektorých prihlúplych politikov, ktorí si privlastnili národnú vec, ale zásluhou ľudí, ktorí vedia jazyky, sú vzdelaní, zdraví a teda sebavedomí.

Sme malý národ a presadíme sa len duchom, vzdelanosťou, umením, vedou, športom. Lenže ako v umení aj vede je to rovnako ako vo futbale. Tridsať tisíc ľudí, ktorí na to nemajú, sedí na tribúnach a kritizujú tých, ktorí na sebe tvrdo pracujú a behajú po trávniku. Taký je pomer aj medzi spisovateľmi, hercami, vedcami, lekármi, učiteľmi. Tí, ktorí na to nemajú kritizujú tých, ktorí v pote tváre napredujú. S tým však nič nenarobíte. Vždy to tak bolo a bude, že drvivá menšina tých, ktorí niečo dokážu, lezú na nervy tým, ktorí tvoria šedý priemer, alebo ešte menej. V našej rodine to vidíme konkrétne na Adelke. Keď sa dostala na výslnie, odrazu začali tí neschopní vykrikovať, že jej to či ono vybavil otec. Neviem si predstaviť, ako by som chodil z domu do domu a presviedčal Slovenky a Slovákov, aby jej dali štyri roky za sebou hlas v televíznej ankete. Ale je to príznačné. Vykrikujú tí, ktorí nič nedokázali. Adelka na sebe neustále pracuje. Málokto vie, že moderuje aj akcie v nemčine a v angličtine. Len tak, bez čítaného scenára. Mám pocit, že to nikto na Slovensku okrem Sajfu nedokáže. Mimochodom ten Sajfa je parádny vzor pre mladých. Kedysi húževnatý fajčiar dnes behá maratóny v Bostone. Klobúk dolu, je vzorom aj mne! Adelka číta bez problémov knihy nemecké aj anglické. Sleduje spoločenský aj politický život, športuje, zdravo sa stravuje, má rada ľudí. To je asi na jej práci to podstatné. Niekedy sa trochu hanbí za svoje emócie, keď sa pred kamerou rozplače. Nazdávam sa, že aj to je jeden z dôvodov, prečo jej ľudia veria. Na nič sa nehrá, je rovnaká pred kamerou ako za ňou. A viete čo mi vždy povie, keď sa zamýšľa nad tým, že celá táto televízno-poľná sláva môže veľmi rýchlo skončiť? „Vždy som chcela byť učiteľkou jazykov.“ Poviem vám ako jej otec, ju by som za učiteľku bral.

• Čo by ste zaželali slovenským rodičom?

Slovenským rodičom želám, aby mali stále na mysli, to, čo som už niekoľkokrát povedal – čo do svojich detí vložia, to sa im vráti. Nech pamätajú na to, že raz budú aj oni starí a keď sa na nich deti vykašľú, nech sa pýtajú prečo. Želám všetkým Slovenkám a Slovákom, ktorí tvrdia, že sú kresťania, aby viac hľadali brvná v očiach vlastných, ako smietky v očiach svojich blížnych.

Ľubomír Pajtinka, 2009