Slovenských automobilistov vedie učiteľ.

(Muž, ktorý staval na nohy tri fabriky)

Ing. Jaroslav Holeček, jeden z najsilnejších lídrov nášho automobilového priemyslu.

Budem na úvod máličko osobný – s Jarkom, ako ho volajú kamaráti sa poznáme hádam tridsať rokov. Za celý ten čas sa ľudsky a osobnostne absolútne nezmenil. Avšak profesionálne neskutočne podrástol a stal sa z neho naozaj líder jedného z najsilnejších ekonomických odvetví Slovenska i Európy.

Najsilnejším ekonomickým odvetvím súčasnej ekonomiky Slovenska je automobilový priemysel. Sme automobilovou veľmocou, v roku 2013 sa na Slovensku vyrobilo takmer jeden milión automobilov. Automobilový priemysel tvorí 41 % z tržieb priemyselnej výroby, čo predstavuje 12 % HDP Slovenska.

Možno to znie neuveriteľne, ale v konečnom dôsledku je to pravda- prezidentom Zväzu automobilového priemyslu na Slovensku je Ing. Jaroslav Holeček, ktorého cesta začínala v Trnavských automobilových závodoch a na Strednom odbornom učilišti strojárskom pri TAZ Trnava. Dnes je mužom za ktorým sú už tri fabriky na výstavbe ktorých sa veľmi významne spolupodieľal.
Pozhovárali sme sa s ním nielen o jeho profesijnej ceste, ale aj pohľade na súčasný stav nášho školstva a možnostiach jeho zlepšenia.

• Kde začala vaša vzdelávacia cesta a aké boli prvé kroky? Vraj ste sa do školy veľmi ponáhľal.

Ja som vo svojom živote asi veľmi šťastný človek, pretože som skoro všetko začínal naozaj veľmi skoro. Na základnú školu som išiel, keď som mal 5 rokov, lebo nebolo voľné miesto v materskej škôlke a moja mama trvala na tom, že ma musia niekde prijať. Keďže sa vtedy otvárala nová škola, stal som sa najmladším prváčikom základnej školy. Šesť rokov som mal až v decembri.
Mal som šťastie aj na strednej škole, lebo som ešte zachytil posledný rok existencie Strednej všeobecnovzdelávacej školy, ktorá bola trojročná a až následne ju vymenili štvorročné gymnáziá. Tam som zasa jeden rok štúdia ušetril a keď som končil vysokú školu, mal som iba 22 rokov.

• Traduje sa, že ste mali dobrú ľavicovú výchovu, je to pravda?

Moja mamička bola naozaj ľaváčka, takže ma naozaj „vychovávala“ touto rukou. Bola veľmi prísna a okrem iného trvala na tom, aby som sa dobre naučil niektorý z cudzích jazykov. Výber padol na nemčinu. Po skončení strednej školy som už hovoril výborne nemecky a na vysokej škole som robil celú diplomovú prácu z nemeckých podkladových materiálov. Keď som neskôr robil v Trnavských automobilových závodoch, tak som často chodil aj tlmočiť do zahraničie, lebo vo fabrike nebolo veľa ľudí, ktorí vedeli cudzie jazyky.

• Aké vysokoškolské štúdium sa stalo pre vás osudovým a prečo ste si to nasmerovali k automobilizmu?

Som absolventom Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Keďže som Trnavčan a môj otec robil celý život v Trnavských automobilových závodoch u mňa vlastne celý čas neprichádzalo do úvahy nič iné, ako to, že aj ja budem robiť v týchto závodoch. Keďže som študoval elektrotechniku, bol som pre tento podnik relatívne zaujímavý, lebo to bol strojársky podnik ktorý nemal veľa elektrotechnikov a tých potreboval tiež. Dostal som možnosť zamestnať sa práve tu.

Už od základnej školy som chcel byť elektrotechnikom a pôvodne som chcel ísť študovať aj elektrotechnickú priemyslovku do Piešťan. Moja triedna pani učiteľka presvedčila mňa, aj moju mamu, že lepším riešením bude štúdium na všeobecnovzdelávacej škole. Zavážilo najmä to, že som sa veľmi dobre učil a mal som veľmi dobrý prospech. Bol som veľmi dobrý v prírodovedných predmetoch, bavila ma matematika, fyzika a do dnešného dňa mám celkom slušné logické myslenie.

Po maturite som teda išiel na vysokú školu a vysokoškolský diplom som mal v ruke už v roku 1978. V Trnavských automobilových závodoch som sa dostal na Investičný odbor, kde som pracoval na výstavbe energetických zariadení, predovšetkým elektrotechnických, teda transformátorov, energetických sietí atď. Začínal som z najnižšej pozície od referenta a musím povedať, že ten prvý rok som sa nebál „nosiť šéfovi aj tašku“, ako sa to povie. Svojmu nadriadenému – špecialistovi som bol k dispozícii vo všetkom, čo potreboval a myslím, že to nebolo nič ponižujúce a podradné, ale naopak, bolo to, čo mi veľa dalo. Keď som sa neskôr o tri roky stal ja jeho vedúcim, ani nebol nahnevaný. Bol dokonca pyšný na to, že som jeho vedúcim, lebo vždy hovoril „toto je môj vedúci a toho som ja vychoval“.

V roku 1982 som prešiel z investičného bloku na riadenie Kováčne. No a keďže som predtým pracoval na investičnom útvare, tak som túto Kováčňu staval a aj dobre poznal. V Kováčni sa kovalo a z elektrotechnika sa na chvíľu stal strojár.

V tom čase som vôbec neuvažoval o tom, že by som mohol pracovať v školstve. Situácia sa však vyvinula inak. Na SOU Trnavských automobilových závodov kde som súčasne externe učil elektrotechniku bola tri štvrte roka neobsadená pozícia riaditeľa školy.

Písal sa rok 1983. Jedného dňa som sa ráno vrátil zo zahraničnej služobnej cesty a moja sekretárka z Kováčne mi hovorí:

„Pán Holeček, volali z kancelárie riaditeľa podniku, že o dvanástej hodine vás poveria vedením učilišťa!“ V tom čase som mal 27. rokov . Pravdu povediac, nikto sa ma na nič nepýtal, bol som postavený pred hotovú vec. Zobral som to, ako novú výzvu. Ešte pred menovaním som išiel za riaditeľom podniku a ten mi povedal: „Zvážili sme všetky za a proti, si človek, ktorý už ukázal, že vie pracovať a niečo dokázal aj v mladom veku“. A tak som sa stal riaditeľom učilišťa. Tri štvrte roka som bol poverený viesť školu a potom som už bol menovaný. Presne 8. decembra 1983, teda 5 rokov po skončení školy, som sa stal riaditeľom učilišťa.

• Aké to bolo riadiť pedagogický tím a mať na starosti desiatky pedagógov, obslužný personál a hlavne žiakov?

Myslím si, že to bolo jedno z najkrajších mojich období môjho pracovného života.

Nezabudnem na svoj prvý riaditeľský deň. Práve prebiehali záverečné skúšky žiakov. Vtedy bolo tri a pol ročné štúdium a záverečné skúšky boli v decembri. Škola končila v júni a potom mali žiaci pol ročnú prax vrcholiaca skúškami.

Vo chvíli, ako som prišiel do riaditeľne, prišiel za mnou hlavný majster, ktorý mal na starosti skúšky, že ma chce poinformovať o priebehu záverečných skúšok. V tých chvíľach zo mňa tiekol cícerkom pot. Prišiel aj predseda skúšobnej komisie a preberali pre mňa v tú chvíľu dosť novú tému. Na jednej strane to bol pre mňa šok, ale na strane druhej som nemal čas veľmi špekulovať. Učil ma život. Prvý rok vo funkcii bol pre mňa poriadne ťažký. Škola má svoje zákonitosti , s ktorými som sa musel podrobne oboznámiť a zvládnuť všetko, čo sa odo mňa očakávalo. Po záverečných skúškach sa začalo prijímacie konanie, nasledovali maturitné skúšky, koniec školského roka. Medzitým polročná, tri štvrte ročná a koncoročná porada. Tým, že som bol veľmi mladý tak som sa nesťažoval, ale snažil som sa veci robiť čo najlepšie, ako som vedel a mohol. Vnímal som to ako nesmiernu možnosť niečo dokázať. Na učilišti som bol celých osem rokov až do 1. februára 1992.

• Ako si dnes spomínate na roky strávené na škole? Čo bolo na nich najkrajšie?

Za týchto osem rokov som prežil krásne časy. Najlepšie bolo, že som nebol s nikým zviazaný. Na školu som prišiel fakticky ako nový človek s čistou mysľou a to bola moja výhoda. Zabehané chodníčky neboli zabehanými chodníčkami pre mňa. Pamätám si, že všetky steny chodieb školy boli tmavo šedé. Všetky brány boli namaľované čiernou farbou. Vysvetlili mi, že je to preto, aby nebolo vidno na nich špinu. Keď žiaci otvárali dvere so zaolejovanými rukami, zostávali po nich fľaky. Prvú vec, ktorú som urobil, keďže som mal dobré vzťahy s ľuďmi z podniku, poprosil som vedúceho propagačného oddelenia, aby mi urobil nejaký „color koncept“ priestorov školy. Všetky steny sme vymaľovali na bielo. Sokle dostali bledučko šedú farbu, podobne ako aj všetky dvere a bledá farba bola aj v miestach, kde sa dvere chytali. Aby bolo tú špinu vidieť. Potom prišla výchovná etapa, keď sme učili žiakov, že treba dvere chytať za kľučku a nie hocikde za ktorúkoľvek časť dverí. Žiaci na bledom podklade hneď videli svoje odtlačky špinavých rúk. Škola naozaj žiarila čistotou a som presvedčený dodnes, že aj prostredie vychováva a aj takéto „drobnosti“ sú v práci so žiakmi dôležité.

Samozrejme, kľúčové boli pedagogické výsledky a dnes môžem povedať, že toto učilište patrilo naozaj k najlepším a patrilo aj k najlepšie vybaveným a modernizovaným SOU strojárskym vo svojej dobe na Slovensku. Výhodou bolo, že aj podnik, pri ktorom učilište pracovalo pochopil, že svoju budúcnosť musí založiť na vzdelaných a odborne pripravených ľuďoch.

• To asi nebolo ani v tých časoch bežné…

To je pravda, ale na čele podniku TAZ stál naozaj „osvietený“ riaditeľ. Bol to muž, ktorý mal už ďaleko cez päťdesiatku a blížil sa vekom k šesťdesiatke, ale okolo seba si vytvoril tím mladých námestníkov vo vekovej hladine 30 až 35 rokov. Zhodou okolností bol jedným z nich aj terajší štátny tajomník Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, Štefan Chudoba, ktorý bol výrobným námestníkom. Boli sme mladí a riaditeľ nám dal šancu. Tento tím hral na jednej vlnovej dĺžke, boli sme nesmierne iniciatívni a zrejme aj progresívni a pokrokoví. Dôležité bolo, že sme mali podobné myslenie a bolo nám jasné, že vzdelávanie mladých pre podnik je jednou z kľúčových vecí. Vedeli, že „tomu Holečkovi treba pomôcť“. A keď Holeček prišiel s nejakou požiadavkou, hľadali sa cesty, ako problém riešiť. Vtedy som si naozaj overil, že spolupráca podniku a školy je možná, je prospešná pre obe strany a najmä pre žiakov.

Naša škola mala ako jedna z prvých trenažér pre CNC stroje, mali sme moderne vybavené všetky dielne. Dôležité bolo, že sa mi podarilo pedagogický i obslužný tím motivovať a s ním sme toto učilište prestavali. Fyzicky, aj pedagogicky. Ja to hodnotím, ako jedno z najkrajších období svojho profesionálneho života.

• Potom však prišiel rok 1989 a mnohé veci sa začali meniť. Ako ste prežili tento čas zvratov?

Rok 1989 ma „zastihol“ v plnej práci na tejto škole. Celé toto obdobie bolo pre mňa veľmi zaujímavé a poučné. Aj v tom čase som vedel, kto som a čo som v tom učilišti osobne dokázal urobiť. Najskôr prišlo obdobie, kedy sa „vyslovovala dôvera“ riadiacim pracovníkom. Pamätám si ako dnes, že trvalo týždeň, počas ktorého bolo potrebné, aby sa zamestnanci vyslovili k svojim vedúcim pracovníkom.

Vtedy som povedal, že zostanem riaditeľom učilišťa iba vtedy, keď sa za moje zotrvanie kladne vyjadrí viac, ako 75% percent všetkých hlasujúcich. Po voľbách prišiel za mnou predseda komisie a povedal: „Pán riaditeľ, blahoželám, získal si 72% hlasov“. Povedal som mu, že si to veľmi cením, ale pre mňa to nie je dostačujúce. Súčasne som mu povedal, že viem, čo sme spolu so všetkými pre školu urobili a keďže 28% ľudí si myslí, že to nie je dosť, potom končím a svoju pozíciu odovzdám tomu, koho si vyberú. Prehováral ma predseda odborov, predseda zväzu mládeže a mnohí ďalší. Hovorili mi, prečo by ste chceli sklamať tých, ktorí vám dali dôveru? Ja som však trval na svojom rozhodnutí. Povedal som, že človek môže stratiť všetko, ale svoju česť nesmie stratiť nikdy! Ja by som stratil svoju česť. Všetci hovorili – ešte si to premyslite a v pondelok sa pozhovárame. Toto sa udialo v piatok. Cez nasledujúci víkend pán minister školstva Ladislav Kováč vyhlásil, že dávanie dôvery nie je dostatočný krok a že sa budú robiť celoplošne voľby riaditeľov škôl. V pondelok došli zástupcovia zamestnancov za mnou, že sa situácia zmenila a presvedčili ma, aby som kandidoval v týchto voľbách.

Napokon sme kandidovali na post riaditeľa dvaja – môj zástupca a ja. Ten kandidatúru stiahol a ja som vlastne zostal sám. Dostal som takmer 90% hlasov, takže som na škole zotrval a pokračoval v práci ďalšie dva roky – rok 1991 a 1992. V modernizácii učilišťa sme pokračovali aj potom.

Škola patrila najskôr pod Československé automobilové závody, potom pod Závody ťažkého strojárstva a boli sme jednou z najlepších škôl.

• Na vlne úspechov ste sa však rozhodli pre zásadnú zmenu. Čo sa stalo?

Mal som vtedy 35 rokov a povedal som si, že by som mal ešte skúsiť niečo nové. V lete 1991 sa objavil v novinách inzerát (ten inzerát mám dodnes pred očami) o tom, ako Volkswagwen hľadá mladých ľudí do 35 rokov s technickým vzdelaním a so znalosťou nemeckého jazyka. Ja som v tom videl nesmiernu výzvu. Povedal som si – to je možno nová šanca, ktorú dostávaš! Povedal som si – máš technické vzdelanie, si zo strojárskej fabriky, dokonca si z automobilovej fabriky a vieš perfektne nemecký jazyk, prihlás sa! Tak som sa prihlásil. Napísal som si žiadosť a 10. decembra, na deň mojich narodenín som bol na pohovoroch. Musím povedať, že som v živote také pohovory nezažil. Bol to štruktúrovaný rozhovor, ktorý bol celý orientovaný na môj život, nie na to, čo som študoval a čo som dovtedy dokázal. Bolo to o tom, čo som prežil a ako som prežil.

Doma som nikomu nepovedal (dokonca ani manželke), že idem na konkurz. V práci som i zobral dovolenku, bol to piatok a večer sme mali dokonca stužkovú našich mechanikov – nastavovačov. Takže, dopoludnia som bol v Bratislave a večer som absolvoval stužkovú.

Na konkurze mi pán Pascheke, ktorý bol vtedajším šéfom personálneho odboru Volkswagenu povedal – dáme vám vedieť výsledok do desiatich dní! A tak som čakal. Prešlo desať dní, prešli aj Vianoce a nič nechodilo. Bolo asi 12. januára keď mi sekretárka hovorí:

„Jarko, volajú ti z Volkswagenu, z personálneho útvaru!“

Už som vedel, o čo ide. Zostal som trochu nervózny, zobral telefón. Na druhej strane mi hovoria:

„ Pán Holeček, na tú pozíciu reflektujete, alebo nereflektujete? My sme vám poslali ponuku a vy ste nám na ňu neodpovedali?“

„Pán Pascheke, veľmi pekne ďakujem, ale ja som žiadnu ponuku nedostal!“

„To nie je možné“, počkajte pri telefóne. Pán Pascheke kamsi odišiel , po chvíli sa vrátil. „Áno, prepáčte, s kolegyňou som si to vyjasnil, kolegyňa mi dobre nerozumela a ponuku vám neposlala, hneď to dávame do faxu. Kým som s ním ešte hovoril, ponuka už aj prišla. Plat, ktorý mi ponúkli bol asi o dvesto korún vyšší, ako môj plat riaditeľa. Ponuku som však prijal nie kvôli peniazom, ale naozaj novej výzve.

Večer som zvolal rodinnú radu, manželku, rodičov, ktorí ešte žili, moje sestry a povedal som, čo sa stalo. Sestry povedali – neváhaj, manželke sa nepozdávalo akurát to, že budem musieť cestovať denne do Bratislavy, ale rodinná rada môj krok schválila.

Ministerstvu hospodárstva SR, ktoré bolo v tom čase zriaďovateľom učilišťa som oznámil môj krok a nastúpil so nového zamestnania.

• Do akej pozície ste v automobilke nastúpili? Boli ťažké nové začiatky?

Prijali ma na najnižšiu možnú pozíciu, na post referenta s tým, že bola požiadavka, že musím absolvovať 3 mesačnú prax vo výrobe. Túto som absolvoval hlavne prípravou vzdelávacích programov. Z pozície riaditeľa školy som teda prešiel od 1. februára 1992 na pozíciu radového referenta vzdelávania.

Boli to pre mňa nesmierne zaujímavé roky a veľmi veľa som sa naučil. Volkswagen do mňa naozaj veľa investoval. Naučil som sa veci o ktorých som voľakedy iba tušil, že by mohli jestvovať, ale niky som nevedel ich podstatu. V prvý rok som absolvoval všetky možné školenia a vzdelávacie podujatia či už na Slovensku alebo v Nemecku. Absolvoval som dve mesačné stáže v Nemecku a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé obdobie.

Napriek tomu, že som bol predtým v riadiacej pozícii v našom školstve, pre Volkswagen to nestačilo ako kvalifikácia, lebo majú vlastné ďaleko prísnejšie normy. Človek musí mať „assessment“, musí mať objektívnu metódu výberu, že spĺňa požiadavky na riadiaceho pracovníka koncernu Volkswagen. A tak som v roku 1993 absolvoval takýto assessment , čo je metóda výberu pracovníkov a riadiacich pracovníkov. Tento som úspešne splnil a keď som sa vrátil, tak si ma zavolal môj šéf Uli Pascheke a povedal mi: „Jaro, ja sa musím vrátiť do Nemecka, namiesto mňa príde nový vedúci personálneho útvaru z Nemecka a zatiaľ budeš poverený vedením Personálneho útvaru. Od 1. februára 1994 som bol poverený riadením personálneho útvaru. Tú šancu som opäť prijal.

• To však boli v podstate začiatky pôsobenia Volkswagenu na Slovensku. Aká bola jeho produkcia?

Áno, boli to v podstate naozaj začiatky. Volkswagen vtedy už vyrábal, ale veľmi máličko, vyrábali sme 12 a potom 24 áut denne. Moje osobné číslo je 140. Som teda stoštyridsiaty zamestnanec Volkswagenu Bratislava.

V októbri toho istého roku rozhodlo vedenie a Dozorná rada koncernu, že ma menujú za vedúceho personálneho útvaru, ktorým som bol až do decembra 1998. Vtedy som sa stal členom Predstavenstva spoločnosti, personálnym riaditeľom Volkswagen Slovakia a v lete v roku 2000 som dostal od personálneho riaditeľa celého koncernu ponuku ísť prebudovať závod Volkswagenu do Portugalska.

• Ako ste zareagovali – zasa to bola nová výzva?

Najprv som argumentoval, že síce viem nemecky a rusky, ale neviem portugalsky a anglicky. To však nebolo brané ako slabina. Faktom je, že slovenská fabrika Volkswagenu „šliapala ako hodinky“ a mali sme výborné výsledky. Dodržiavali sme všetky štandardy, boli sme najlepší v oblasti znižovania fluktuácie a boli v rámci koncernu na čele vo viacerých parametroch výkonu a kvality. V rámci koncernu sme boli na prvom mieste „ligy zdravotného stavu zamestnancov“, čo znamenalo, že máme najnižšiu práceneschopnosť spomedzi všetkých závodov. To zrejme zvážilo aj pri mojom návrhu a ponuke ísť do Portugalska. Bratislavský závod je dodnes perlou koncernu.

V Portugalsku bolo treba personálne transformovať fabriku, ktorá predtým patrila spoločne aj Fordu a Volkswagen odkúpil jeho podiel. Bolo treba uskutočniť transformáciu „od Fordu k Volkswagenu“. Stal som sa teda transformačným manažérom a od 1. januára 2001 som zmenil svoje pôsobisko.

• Vedeli ste čo Vás v Portugalsku naozaj čaká?

Pravdu povediac nie, nevedel som to celkom presne, podcenil som najmä to, že som nevedel anglicky. Viem perfektne nemecky, rusky, ale s tým sa v Portugalsku nedalo vystačiť. Na to som prišiel veľmi skoro. Kľúčový jazyk tam bola angličtina. Po dvoch týždňoch som vedel, že s nemčinou nevystačím, napriek tomu, že som mal sekretárku, ktorá hovorila výborne portugalsky, nemecky i anglicky, bolo to málo. Celý manažment vedel fakticky iba portugalsky a anglicky. Pracovným jazykom bola angličtina a riadiť fabriku cez tlmočníka sa dosť dobre nedá, najmä, ak idete robiť závažné zmeny.

Po dvoch týždňoch som manažérom na personálnom útvare oznámil, že od budúceho týždňa budú prebiehať porady vedenia útvaru v angličtine. Všetkým spadla od prekvapenia sánka. Samozrejme, keď som sa v lete dozvedel, že pôjdem do Portugalska, začal som sa už doma učiť anglicky. Mal som absolvované dva kurzy intenzívnej angličtiny, ale stále to bolo málo. Napriek tomu som prešiel vo firme na angličtinu a súčasne som sa ju intenzívne učil. Musím povedať, že za tri mesiace som sa zdokonalil tak, že som bol jazykovo rovnocenným partnerom všetkým. Každý deň som mal od siedmej do tri štvrte štvrť na deväť intenzívnu angličtinu, vstával som ráno o štvrtej, aby som sa naučil slovíčka a napísal domácu úlohu a každú druhú sobotu som mal to isté od ôsmej do dvanástej. Tvrdo som sa učil a za tri mesiace som už hovoril dobre anglicky.

• Ako dlho ste pôsobili v Portugalsku?

Zmluvu som mal na tri roky a na žiadosť Volkswagenu som ju predĺžil na päť rokov. Počas tohto obdobia som sa naučil samozrejme aj „kuchynskú“ portugalčinu.

• Ako si spomínate s odstupom času na pôsobenie v Portugalsku?

V Portugalsku sa mi podarilo vytvoriť nesmierne silný pracovný tím. Portugalci sú pri prvých kontaktoch neuveriteľne nedôverčiví, ale keď si ich získate, keď si získate ich dôveru, idú za vami takmer bezhlavo. Motivujú sa ťažšie, sú nesmierne hrdí, napokon majú takú históriu, ako nemá hádam žiaden národ v Európe a na svete a toto všetko im možno bráni prijímať niekoho z tak maličkého národa, ako je pre nich Slovensko. Keď ich však presvedčíte , a mne sa to podarilo, potom je už spolupráca s nimi porfektná.

Východisková situácia bola veľmi náročná, lebo fabrika bola v mnohých parametroch v „lige“ koncernu na úplne poslednom mieste. Mali sme práceneschopnosť okolo 6 a pol percenta, čo bolo v porovnaní s Bratislavou, kde sa pohybovala na úrovni zhruba 2 a pol percenta, veľmi zlý výsledok. Lekári v Portugalsku dávajú každému kto chce papier o práceneschopnosti. Keď som začal hovoriť o tom, že musíme lekárov osloviť a diskutovať s nimi o tejto téme, všetci hovorili, že sa to nedá a nesmie. Vtedy som povedal vetu, ktorá sa tam dodnes o mne traduje: „ Celé Portugalsko spozná tohto bláznivého Holečka!“ (Whole Portugal will know this crazy Holeček). A my sme tú cestu našli. Začali sme spolupracovať so sociálnou poisťovňou, s podnikovým lekárom a ďalšími lekármi a situáciu na nám podarilo zásadne zmeniť. Po dvoch rokoch sme boli v tomto parametri už na prvom mieste v zdravotnom stave zamestnancov v lige koncernu. To bol náš nesmierny úspech. Myslím, že platí zásada, že práceneschopnosť nie je otázka zdravotného stavu, ale otázka motivácie a komunikácie. A to platí nielen vo výrobe, ale aj v škole u žiakov a všade inde.

Viaceré veci som preniesol z Bratislavy tam. V Portugalsku som sa presvedčil, že ľudí treba pre prácu získať a keď ich presvedčíš o správnej ceste, sú aj výsledky. Platí to všade a opakujem, že to isté platí aj v škole pri práci učiteľa so žiakmi. Musí si vedieť žiakov získať.

Prežil som tam krásnych päť zaujímavých a určite najúspešnejších rokov môjho pracovného života. Fabrika patrila napokon k najlepším fabrikám v rámci celého koncernu. Prežil som tam po prvýkrát na vlastnej koži interkultúrny manažment.

• Ako školák, ale aj manažér ste si určite všímali aj portugalské školstvo. Ako napĺňalo vaše potreby?

Portugalský školský systém je orientovaný veľmi na teóriu. Je tam povinná desať ročná školská dochádzka. Stredné odborné učilištia, ako ich poznáme my, fakticky nejestvujú. My sme to veľmi rýchlo pochopili a už v roku 2002 sme začali pracovať na založení vlastnej Akadémie duálneho vzdelávania (ATEC). Neskôr sme ju spoločne s portugalskou vládou aj založili a združilo sa pritom viac firiem (Volkswagen, Siemens a Bosch) a Nemecko- portugalská obchodná a priemyselná komora. Veľkú podporu sme dostali aj od nemeckého ministerstva práce a táto inštitúcia sa stala výkladnou skriňou portugalského odborného vzdelávania. Dnes pripravuje žiakov v duálnom systéme a pripravuje aj ďalšie vzdelávanie pre každého, kto to potrebuje. Robí preškoľovanie zamestnancov, vzdeláva aj nezamestnaných. Stalo sa to vzorom v koncerne Volkswagen a tento model už bolo študovať veľa záujemcov z celej Európy. Je to model koncernu Volkswagen pre zavedenie modelu duálneho vzdelávania v iných ako nemeckých krajinách, je to model, ktorý sa dnes snažíme transformovať aj do iných krajín. Bolo sa už naň pozrieť viacero záujemcov aj zo Slovenska. Z tohto modelu sa dá naozaj veľmi veľa čerpať a v mnohom sa tento model vzdelávacej inštitúcie prekrýva s modelom Centier odborného vzdelávania s posilneným prepojením na výrobu a prax. Presné pomenovanie pre toto zariadenie v Portugalsku by mohlo byť – Centrum odborného vzdelávania pre strojársku a elektrotechnickú výrobu. Majú mechanikov nastavovačov v našom ponímaní, mechanikov –elektronikov, majú nástrojárov, obrábačov kovov, ale aj mechanikov počítačových sietí. To bolo tiež niečo, čo zostane v Portugalsku na dlhú dobu, ako istá spomienka na mňa.

• Potom prišla nová výzva, nová fabrika, prišlo Rusko. Aj tam ste preniesli model vašej Akadémie?

Áno, to isté sme urobili aj tam. Na tri roky som sa vrátil na Slovensko, v roku 2005 som sa stal opäť členom predstavenstva VW Slovakia a v roku 2008 prišla ponuka ísť do Ruska, kde sme stavali úplne novú fabriku na zelenej lúke. Tam som strávil tri roky a bolo to asi najťažšie obdobie môjho pracovného života. Rusko, ako krajina je nesmierne ťažká krajina a ľudia, napriek tomu, že sú Slovania, sú predsa len iní Slovania, ako my, najmä v hodnotách, ktoré smerujú k výkonu. My sme ľudia, ktorí sú učenliví, flexibilní, orientovaní na výkon, ale tam som sa stretával s opakom, veľa krát im chýba zodpovednosť, takže to, čo im chýbalo sme museli nahradiť kontrolou. Pracovný týždeň trval sedem dní a nikdy som sa toľko nenakontroloval, ako v Rusku. Fabriku sme tam úspešne postavili a dnes „beží“ na plné obrátky.

Ak hovoríme o systéme vzdelávania, v Rusku si zachovali predovšetkým výbornú kvalitu vysokého školstva. Učňovské školstvo, ako si ho pamätáme, prakticky nejestvuje. Jestvujú síce štátne stredné odborné učilištia, ale nejestvuje duálny systém vzdelávania, podnikové školy, ktoré boli v minulosti padli a niet ich. Pri niektorých výrobných gigantoch ešte zostali strediská praktického vyučovania, ale v Kaluge, kde som bol ja, boli len štátne učilištia, veľmi podobné našim. Tam sme išli tiež našou cestou, ktorú poznáme z Volkswagenu, išli sme cestou duálneho vzdelávania. Musím však povedať, že miestna ruská lokálna vláda bola veľmi ústretová a flexibilná, postavili to do viacerých projektov a išli veľmi direktívne za cieľom. Boli si pozrieť model v Nemecku a povedali – keď je to dobré a úspešné v Nemecku, bude to dobré aj u nás. Dnes tento model funguje a Volkswagen si tam dnes pripravuje okolo 150 svojich učňov v štvorročných odboroch. Dokonca zašli ešte ďalej a na niektorých školách zaviedli pred rokom duálne vysokoškolské štúdium. Baumanova Univerzita v Kaluge to úspešne prevádzkuje. Nemecko je pre nich v mnohom vzor úspechu. Musím spomenúť, že duálny systém prípravy žiakov stredných škôl bol pre nás zariadený za dva týždne! Bolo to možné vďaka tomu, že miestne ministerstvá majú relatívnu autonómiu a zodpovední ľudia okamžite pochopili výhody nášho modelu.

• Vráťme sa však domov, aká je podľa Vás v posledných rokoch situácia v školstve vo väzbe na automobilový priemysel?

My sme nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily prvý krát výraznejšie pocítili v roku 2002, keď sa na Slovensku začal rozvíjať subdodávateľský priemysel. Vtedy vzniklo našich 13 pilotných centier automobilového priemyslu. Tieto centrá sú relatívne slušne vybavené a zariadené, investovali sme aj do metodiky opravárenstva. Keďže automechanik je marketingovo veľmi populárna profesia na Slovensku, vyučuje sa na množstve ďalších škôl. Opakujem, nám by stačilo týchto trinásť Centier. To je ten extenzívny rozmer nášho školstva. Každý by chcel mať v rukách papier o vzdelaní, ale už sa nezaujímame, či je ten papier aj garanciou kvality vedomostí a zručností.

V roku 2007 sme si na Zväze automobilového priemyslu hovorili, čo musíme urobiť, aby sme zabezpečili kontinuitu a ďalší rast výroby a konštatovali sme, že kľúčovým fenoménom je vzdelanie ľudí. Dovtedy sme žili z minulosti vzdelávacieho systému a zistili sme, že z histórie žiť nemôžeme. Pracovná sila, ktorá tu bola už nemohla trom automobilkám na Slovensku stačiť. Konštatovali sme, že ak nespravíme reformu odborného školstva u nás, minieme sa cieľa. Vtedy sme iniciovali na ministerstve školstva prijatie zákona o odbornom vzdelávaní a našli sme pre túto tému pochopenie.

Situáciu sme už predtým viac rokov analyzovali aj v rôznych pracovných skupinách. Jednou z nich bola naša „partizánska“ skupina kamarátov, v ktorej boli okrem mňa Július Hron, Ing. Pavol Straka, Ing. Pavol Korbas, Ing. Zoltán Varga, PhDr. Ľubomír Pajtinka a príležitostne sa s nami stretávali aj ďalší ľudia. Neskôr sa k tímu pripojil aj Ing. Marián Galan . Spolu sme urobili analýzu viacerých systémov odbornej prípravy v Nemecku, Francúzsku, Rakúsku, Maďarsku a Švajčiarsku a na tomto základe sme koncipovali stratégiu krokov, ktoré treba na Slovensku tiež urobiť, aby sa modernizovalo odborné vzdelávanie. Na niekoľkých privátnych workshopoch sme si definovali, čo treba spraviť. Následne sme pripravili návrh konceptu zákona o odbornom vzdelávaní, ktorý sme ponúkli ministerstvu a jeho štruktúram. To bol dobrý základ na ktorom vyrástla v roku 2008 a 2009 nová školská legislatíva pre odborné vzdelávanie na Slovensku.

Musím povedať, že to bol ťažký proces, ale najmä Julo Hron bol vtedy a aj dnes je dôležitým motorom mnohých pozitívnych zmien v našom odbornom školstve a vzdelávaní. Zákon o odbornom vzdelávaní bol prijatý veľkým konsenzom Národnou radou a mohol vstúpiť do života škôl a podnikov.

Dnes vieme, že tento zákon mal niektoré slabiny. My sme napríklad chceli, aby boli potreby trhu práce definované štatistickým zisťovaním podľa informácií z trhu práce, ale Štatistický úrad vtedy povedal, že to nie je možné a nebolo nikoho, kto by sa k tomu prihlásil. Nuž to zostalo zamestnávateľom, ktorí však nie sú dostatočne organizovaní na to, aby tuto úlohu mohli splniť. To bolo už od začiatku určené na neúspech, pretože zamestnávatelia združení vo svojej organizácii reprezentujú dnes možno 20% všetkých podnikov, ktoré u nás sú. Tých ostatných 80 % je nepokrytých a údaje od nich chýbajú. Tak sa s tým „živorilo“ až do roku 2011 až 2012, kedy sme po mojom príchode z Ruska začali robiť na novele zákona. V tom čase sme na Ministerstve školstva nenachádzali pochopenie, ale našli sme ho na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Ministrovi Jozefovi Mihálovi sme ukázali štatistiky – 30 % absolventov ide rovno na úrady práce. Tento argument zabral, dal nám k dispozícii svojho poradcu. Argumentovali sme ďalej – len okolo 10 % absolventov sa zamestná v odbore, ktorý vyštudovalo. Zhruba 45 % absolventov išlo vtedy na vysoké školy (dnes je to až skoro 60 %)– takže takto to nemôže zostať! Urobili sme celú systémovú analýzu a na jej základe sme povedali tie veci, ktoré vyplývajú zo zákona. Keď sa nedefinujú potreby trhu práce, školám to nemá kto povedať, čo trh potrebuje a školy sa potom „obslúžia“ po svojom, ako jednoducho vedia. Keďže je financovania „na žiaka“, tak sa obslúžia tak, ako to vyhovuje im, aby mali čo najviac žiakov bez ohľadu na to, čo potrebuje trh práce. Minulý rok sme preto prvý krát definovali potreby trhu práce. Druhou vecou bolo, aby niekto nadefinoval potrebné výkony škôl tak, aby reálne odrážali potreby trhu práce. Túto kompetenciu dostali vyššie samosprávne kraje, ako kľúčový zriaďovateľ stredných škôl. Či je to dobrá cesta a či je tá kompetencia v správnych rukách, ukáže čas. Ukazuje sa, že možno v tom prvom roku to ešte nebolo celkom tak, ako to má byť, ale systém by sa mal zdokonaliť. Veríme, že v druhom roku realizácie zákona, keď máme aj nových županov, sa podarí presnejšie definovať výkony škôl.

Vážnym problémom tiež je, že na vysoké školy nám ide až 60 % absolventov. Aká je potom kvalita našich vysokých škôl, keď absorbujú takéto percento stredoškolákov, dokonca často bez prijímacích pohovorov?

Pri prijímaní žiakov na stredné školy sme pôvodne tiež chceli prísnejšie podmienky – žiadali sme pána ministra, aby bolo prijímanie na gymnáziá podmienené prospechom do 1,5 a na SOŠ do 2,25. Ministerstvo školstva deklarovalo, že by padol celý systém školstva, že v tom prvom kroku to musí byť trochu miernejšie. Sme presvedčení, že nie je možné, aby na stredných školách s maturitou študovali žiaci s priemerom 3, 5 zo základnej školy. Žiaľ, zo školstva sa stal v posledných rokoch veľakrát celkom dobrý biznis, financovaný zo štátneho rozpočtu. Toto je teda to, čo sme zatiaľ docielili.

Samozrejme diskutovali sme a vieme, že začať s lepšou profesijnou orientáciou musíme už na základných školách. Povedali sme, že sa musíme znova vrátiť ku kvalitnému výchovnému poradenstvu, k profesijnej orientácii, musíme zaviesť zaujímavú polytechnickú výchovu a posilniť na základnej škole prírodovedné predmety a pracovať na rozvoji logického myslenia našich žiakov. Napokon sme povedali, že musíme pre odborné vzdelávanie získať zamestnávateľov.

V máji 2012 sme zorganizovali spolu s ďalšími zamestnávateľskými zväzmi a komorami zásadnú konferenciu o odbornom vzdelávaní, následne sa urobila novela zákona o odbornom vzdelávaní, kde sa zakomponovali kľúčové momenty, ktoré som spomínal. Teraz treba zabezpečiť realizáciu všetkých týchto vecí. Povedali sme, že v ďalšom roku sa budeme snažiť vtiahnuť do odborného vzdelávania zamestnávateľov. To bude zásadné zmena k duálnemu systému vzdelávania u nás. Zatiaľ sme zaviedli iba niektoré prvky duálneho vzdelávania, ale chceme sa dostať k modelu skutočného duálneho vzdelávania, kde podnik musí byť včlenený do prípravy žiaka. To, čo tu bolo a čo je dnes v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku úplne bežné.

• Problémom však asi bude, aby sa aj zamestnávatelia „ujali“ svojej úlohy. Mnohí u nás dodnes spochybňujú výhodnosť vstupu zamestnávateľov do prípravy žiakov. Ako ich presvedčiť?

Najväčší problém celej zmeny k duálnemu systému je dnes naozaj najmä na strane samotných zamestnávateľov. Nebojím sa to povedať, napokon som zástupca zamestnávateľov. Na jednej strane si túto povinnosť uvedomujú, ale keď má prísť k realizácii, zostávame stáť na mŕtvom bode. Najväčší problém je zabezpečiť ich motiváciu. Motiváciou podľa mňa môže byť, že budeme preferovať tých, ktorí to robia a nepreferovať tých, ktorí to nerobia.

Pokiaľ ide o finančnú stránku tejto témy – všetci zo zahraničia z podnikovej sféry tvrdia, že sa im oplatí vzdelávať žiakov a že je to finančne plusové. Ja som o tom tisíc percentne presvedčený tiež, lebo v duálnom systéme si pripravujem žiaka pre svoju firmu. Nepotrebujem žiadne vstupné rekvalifikačné náklady a okrem toho, už počas prípravy mi žiak pracuje na produktívnych prácach, z čoho mám ďalší profit.

Dôležité je, aby si podniky naplánovali vo svojich rozpočtoch peniaze na túto položku a časom im to prinesie aj finančný osoh.

V súčasnosti robíme dva finančné modely – jeden, ktorým chceme zamestnávateľov presvedčiť, že je to pre nich výhodné a druhý robíme pre vládu – že je potrebné finančne zvýhodňovať tých, ktorí toto duálne vzdelávanie už robia.

My dnes vieme, že duálny systém u nás na Slovensku zatiaľ takmer vôbec nejestvuje. Cez duálny systém ide možno pol percenta žiakov, ale cieľom je, aby do roku 2020 až okolo 30 % žiakov stredných škôl išlo do praxe cez duálny systém.

• Čo treba urobiť na úrovni škôl, aby sa aktívnejšie zapojili do tohto procesu?

Treba povedať, že mnohé školy si odvykli spolupracovať s podnikmi v tejto zásadnej otázke. Dnes je vzťah medzi podnikom a školou taký, že škola je tým hlavným prvkom. Podnik, ktorý s ňou spolupracuje je iba dodávateľom niektorých praktických vzdelávacích služieb. Ten vzťah sa musí obrátiť. Podnik musí byť ten hlavný činiteľ prípravy a škola bude dodávateľom teoretického vyučovania žiakov pripravujúcich sa pre podnik. Treba nanovo sformovať vzťah medzi podnikom a školou. Keď som bol riaditeľom učilišťa, videl som rad výhod v spolupráci a úzkom previazaní školy a podniku. Spolužitie s podnikom samozrejme nebolo vždy ľahké, ale vždy sme našli nejakú dohodu. Vždy som vedel, že pripravujeme žiakov pre tento podnik. Bol tam jasný a čitateľný vzťah a my musíme tento vzťah znova objaviť. Podnik musí vedieť, že toto je moja škola a škola musí vedieť – toto je môj podnik, kde naši žiaci nájdu uplatnenie.

Musíme si povedať, že riaditelia škôl prišli za tých posledných 20 rokov do určitého stereotypu, z ktorého bude veľmi ťažké vyjsť. Nemyslíme si, že je to beh na krátke trate, nie je to beh na 100, 200, ba ani 400 metrov. Je to maratón a my sme si nedali cieľ, že zajtra, či pozajtra musí duálny systém nabehnúť. Jasne sme si povedali, že pre nás je cieľ, aby bol duálny systém v našom školskom i hospodárskom prostredí zakotvený postupne odo dnes do roku 2020.

Problémom nášho vzdelávacieho systému je, že sme kvalitu nahradili kvantitou. Na jednej konferencii som v pléne povedal: Prepáčte, ja som zástupca výrobného podniku. My keď chceme mať na konci výrobnej linky dobré auto, musíme mať na začiatku dobrý vstupný materiál. Tá istá analógia platí aj v školstve. Viacerí oponovali, že autá nie sú ľudia…ale princíp platí, či sa to niekomu páči, alebo nie. Ak chcete na konci štúdia – či už vysokej alebo strednej školy dosiahnuť určitú kvalitu, musíte na začiatku vyselektovať tých, ktorí majú na dosiahnutie dobrých výsledkov a ktorí nie. Zo školstva sa nám vytratila kvalita – kvalita na vstupe a potom samozrejme aj kvalita na výstupe.

• Pred pár dňami schválila vláda materiál v ktorom sa zadefinovalo, ktoré profesie sú na našom trhu nedostatkové a ktoré prebytočné. Je to správna cesta?

Myslím jednoznačne, že áno. Ja si vážim každú profesiu, ale niektoré sú nedostatkové a iné prebytočné. S tým sa musíme naučiť žiť a snažiť sa o to, aby si každý našiel so svojou profesiou zamestnanie. Na trhu práce nám, žiaľ chýbajú technické profesie a máme prebytok netechnických.

My máme veľmi veľa vzdelaných ľudí, ale veľmi málo kvalifikovaných. Máme veľa ľudí, ktorí majú papier o dosiahnutom vzdelaní, ale ten papier im je celkom nanič, lebo nemajú dobrú kvalifikáciu. Príprava na povolanie to nie je len získanie papiera, to sú predovšetkým vedomosti, zručnosti, schopnosti a získanie vzťahu k práci.

• Ste skúsený odborník. Aký je dnes význam vzdelania pre človeka?

Ja rozlišujem medzi vzdelaním a kvalifikáciou. Vzdelanie ako také má tiež svoj význam. Absolvovanie školy a získanie certifikátu je veľmi dôležité. Oveľa dôležitejšie je však pre mňa vzdelávanie s cieľom pripraviť sa na povolanie. To znamená – získanie kvalifikácie, ktorú môžem využiť a použiť. Vzdelanie, ktoré ti dá nielen papier ale ktoré ti dá papier o tom, že si pripravený na výkon povolania. Ja si myslím, že v dnešnej spoločnosti sú obe časti veľmi dôležité. Aj vzdelávanie, aj získanie kvalifikácie. My sme sa však v posledných dvadsiatich rokoch uberali predovšetkým cestou vzdelávania a veľmi málo pozornosti sme venovali kvalifikácii.

• Ako vnímate postavenie a význam práce dnešných učiteľov?

Sú to zlatí ľudia. Mimochodom, mám aj manželku, ktorá je učiteľkou, aj keď v súčasnosti pracuje v inšpekcii. Bola však učiteľkou i riaditeľkou školy, takže my sme v podstate učiteľská rodina. V učiteľskom prostredí žijem stále. Dnes je postavenie učiteľa v našej spoločnosti naozaj nedôstojné. Súčasne si musíme položiť otázku, či sa zlepší kvalita práce učiteľov, ak im iba zvýšime platy? Určite sa nezlepší. Tu je potrebné tiež systematické riešenie. Myslím, že máme stále veľký priestor na racionalizáciu siete škôl a tým aj na šetrenie peňazí, ktoré by mohli ísť na platy učiteľov. Treba veľmi rýchle spraviť optimalizáciu siete škôl. Na vysokých školách je táto téma ešte naliehavejšia.

Ja si učiteľov nesmierne vážim, nielen preto, že ich mám v rodine, ale sám pochádzam z tohto stavu a v učiteľstve sú moje korene pevne ukotvené.

• Ako vnímate súčasnú situáciu s vysokým počtom nezamestnaných a čo treba do budúcnosti ďalej robiť?

Počet nezamestnaných je taký veľký preto, že nemáme pre nich vytvorené pracovné miesta. Pracovné miesta nemáme vytvorené preto, že nemáme dostatok ľudí, ktorí by sem potenciálnych podnikateľov pritiahli. Dôležité je dobré vzdelanie a kvalifikácia ľudí. Dobré vzdelanie je základná podmienka zabezpečenia konkurencieschopnosti nášho štátu . A to je veľmi vážna vec. Vzdelanie je nutná podmienka nášho úspechu. My ešte stále v tejto sfére žijeme z minulosti.

V priebehu nasledujúcich piatich rokov sa má na Slovensku obsadiť 340 tisíc pracovných miest, z toho 75 % po vysokokvalifikovaných ľuďoch, ktorí odídu do dôchodku. Ako to urobíme, keď dnes z tých, ktorí končia stredné školy ide na trh práce s kvalifikáciou len 10 % absolventov. To sú vážne mementá. Z 340 tisíc miest je zhruba 30 % pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí, zvyšok sú stredoškolsky vzdelaní ľudia. Kde zoberieme tých zhruba 240 tisíc nových stredoškolsky vzdelaných, no hlavne kvalifikovaných zamestnancov? Musíme myslieť na budúcnosť a robiť dobré kroky, aby sme ju zabezpečili aj pre našich nasledovníkov.

( Ľubomír Pajtinka, 2014)