Za úspech ďakujem svojim učiteľom z Piešťan a Trenčína.

Rado Lorenz, maklér na newyorskej burze

Aj keď v slovenskom školstve nie sme príliš zorientovaní vo finančných otázkach, veď máme najslabšie financované školstvo, napriek tomu, či práve preto by sme sa mali v tejto téme naučiť orientovať.

Keď sme pred nedávnom navštívili New York, šťastie nás zaviedlo do cesty Radovi Lorenzovi a jeho manželke, ktorý nám na naše prekvapenie prezradil, že už viac ako 10 rokov pracuje ako jediný Slovák a vlastne i zástupca strednej Európy na burze v New Yorku. Príjemne nás prekvapilo jeho pozvanie na návštevu tohto jedinečného pracoviska. Ako sme neskôr pochopili, návšteva burzy nie je nič bežné, potrebujete práve niekoho, kto sa za vás zaručí a bude vás i sprevádzať. Stretnutie s Radom Lorenzom bolo samozrejme aj príležitosťou, aby sme ho vyspovedali a dozvedeli sa o ňom, živote na burze i v USA trochu viac.

• Najskôr asi treba vedieť, odkiaľ pochádzate a kde sú vaše korene?

Základnú školu a športové gymnázium so zameraním na plávanie som skončil v Piešťanoch a v Trenčíne. Prvý rok vysokej školy som ukončil na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Potom prišla možnosť študovať v USA a tak som pokračoval na Pensylvánskej univerzite, kde sa voľakedy uchádzala o štúdium aj Marlen Albrightová. Neskôr som ešte 3 roky študoval na New Yorskej univerzite, kde som si urobil MBA, špecializáciu na počítače.

• Čo teda nasledovalo potom?

V roku 1995 som skončil školu a hľadal som si zamestnanie. Vtedy bola Amerika iná. Ak mal človek vysokoškolské vzdelanie a snažil sa, mohol získať tzv. nástupné zamestnanie. To je zamestnanie, kde vám síce veľa neplatia, máte nárok na dovolenku maximálne jeden týždeň za rok /ale tú si radšej nikto neberie/ a to je šanca, ako sa dostať „do dverí“, ako hovoria Američania. Teda, ako sa dostať k šanci, získať trvalé zamestnanie. Firmy stále hľadajú šikovných ľudí a je na vás, v akom svetle „ sa ukážete“ a či ste schopní zvládnuť novú prácu, či ste ochotný a schopný pracovať tvrdo, robiť aj nepopulárne práce. Je to otázka vašej šikovnosti.

Ani firmy na burze nedávajú zvyčajne novým záujemcom o prácu u nich žiaden nový kontrakt, kým si ich nevyskúšajú. Mnohí absolventi začínajú vo firmách, ale napríklad aj u senátorov tak, že robia pre nich zdarma a je to pre nich česť začínať v známej firme, či pri známych ľuďoch. Keď sa ukážu v dobrom svetle, môžu získať dobrý kontrakt. Takto prichádza aj na burzu 20 – 30 absolventov, aby sa o to pokúsili. To som robil aj ja už počas štúdia. Najlepšiu prax som mal napríklad na golfovom ihrisku, kde som nosil hráčom ich palice. Tam som stretol najviac dôležitých ľudí, medzi nimi aj z Wall Street. To bola najlepšia príležitosť na nadviazanie kontaktov a dobrý krok.

• Ako ste sa dostali k práci na burze?

Podarilo sa mi dostať ročné pracovné povolenie, ktoré môže byť predĺžené o jeden rok. Pracoval som vo firme, kde chceli, aby som u nich zostal pracovať aj ďalej a chceli mi vybaviť trvalé pracovné povolenie. Vyplnili sme všetky formuláre, podali žiadosť a čakali. Ale, ani v Amerike nejde vždy všetko jednoducho… Dali sme to právnikovi, prešiel rok a ten stále nič nevybavil. Hovorili mi, aby som sa oženil, zobral si nejakú Američanku a povolenie by som dostal hneď.

Raz za mnou prišiel môj šéf pán Scott, ktorého rodina pracuje na Wall Street už štvrtú generáciu a pýtal sa, kde je povolenie. Vysvetlil som, že sa to nejako nedarí. On zdvihol telefón a zvolal nášho právnika a ten mu vysvetlil, že sú problémy, že na povolenie stále čakáme. Šéf zavolal priamo známemu senátorovi . Za 3 dni som mal pracovné povolenie v ruke. No, keby to nebolo vyšlo, asi by som si bol musel zobrať Američanku /smiech/.

• Čo vlastne robíte a ako ste sa dostali k svojej pozícii?

Začínal som ako špecialista. Bol som zamestnancom špeciálnej firmy, našou úlohou bolo registrovať všetky ponuky, ktoré vykrikovali pred nami nákupcovia na parkete. Na začiatku bolo teda mojou úlohou registrovať všetky obchody, ktoré sa diali na parkete v tých komoditách, s ktorými sme obchodovali. Registrovať ich nebolo vôbec jednoduché. Nákupcovia sa prekrikovali, bolo ťažké registrovať, kto je predajca, kto nákupca. Špecifikom je ešte jedna vec – burza má svoj vlastný obchodnícky jazyk, ktorý musíte ovládať, inak nemáte šancu. Burza má nielen vlastný jazyk i kultúru. Jedným slovom sa dá určiť, či ste predajca, alebo nákupca, za akú cenu a ktorú akciu máte na mysli vo svojej ponuke. Priznám sa, mne trvalo takmer dva roky, kým som sa túto lingvu naučil.

Tu stačí, aby ste urobili malú chybu a je vážny problém, lebo ide o veľké čiastky peňazí. Na parkete som sa naučil obchodovať a rozumieť týmto ľuďom. Najmä tomu čo a prečo robia. To mi trvalo zhruba 2 až 3 roky. Potom som sa posunul. Posúvate sa nielen v hierarchii, ale aj fyzicky – od stien sály burzy k jej stredu. Začínate nosením kávy a obedov a končíte ako ten, ktorý rozhoduje o cenách a obchoduje.

Kým som sa posúval do centra burzy dochádzalo aj zmenám v technológiách s ktorými sme pracovali. Fyzický presun akcií išiel do minulosti a nastúpilo elektronické obchodovanie v masovom meradle. Voľakedy bol parket plný ľudí, nedalo sa tam hýbať. Preto sa aj začali pridávať ďalšie miestnosti na obchodovanie. Vedľa je napríklad Modrá izba, Garáž, Dodatočná modrá izba. V roku 2000 sa vedľa dokonca otvorila nová budova, kde sa miestnosť na obchodovanie volala Nová izba, ale po šiestich rokoch ju mohli kvôli zmene technológií, ktoré obchodovanie urýchlili a zautomatizovali, zatvoriť.

Ja som mal vždy blízko k počítačom, venoval som sa im, študoval som túto oblasť a tak bolo celkom prirodzené, že som sa stal šéfom zodpovedným za počítačové systémy v našej firme. Mojim poslaním a úlohou bolo zdokonaliť náš elektronický systém obchodovania. Okolo toho je veľa technických problémov a treba dosiahnuť, aby ste boli nielen v zisku, ale aby všetko spoľahlivo fungovalo

Zhruba od roku 2002 sme spolu s 12 programátormi pracovali na kvalitnom programe, ktorý sme v roku 2007 spustili. Doteraz úspešne beží a pracuje. V roku 2009 sme začali vyvíjať podobný program aj pre brokerov. Dnes som teda zamestnancom firmy, ktorá vyvíja a predáva technické zabezpečenie obchodníkom na burze. Cez naše systémy „pretečie“ najviac akcií v celých USA. To ale neznamená, že obchodujeme iba na burze. Technológie umožnili aj vznik nových, čisto elektronických búrz. Takých hlavných je dnes v USA zhruba päť a menších okolo šesťdesiat. Nárast týchto špeciálnych obchodných nástrojov je v posledných štyroch rokoch absolútny. To vytvára tlak na staré, zabehnuté firmy a tieto sa musia neustále prispôsobovať, učiť, zdokonaľovať. Ak to nedokážu prichádza k ich ústupu z pozícií. Tak dnes beží celý vyspelý svet.

Vytvorenie elektronických búrz spôsobilo, že brokeri majú väčší problém prispôsobiť sa novej situácii. Je tu stále väčší rozptyl v obchodovaní. Voľakedajšia centralizácia obchodovania bola vlastne pohodlná, dnes je to oveľa ťažšie. Nastal nový, najmä technický problém – ako všetky burzy elektronicky spojiť, ako všetkým vytvoriť rovnaký prístup. Vývoj nových systémov sa stal nevyhnutnosťou. No a my tieto systémy ponúkame, a ja som rád, že som súčasťou týchto progresívnych vecí a procesov.

• Koľko ľudí v súčasnosti pracuje na burze? Koľko sa ich tu pohybuje v priebehu dňa?

Samozrejme, veľmi veľa, najmä ráno, keď sa burza otvára a popoludní, keď zatvára, je plný parket. Burza začína pracovať od 9, 30 hod, ale všetci sú tu už o deviatej. Končí o 16, 00 hod. a o štvrť hodiny je to tu už prázdne.

Ľudia na parkete nie sú zamestnancami burzy. Všetci pracujú pre svoje firmy, sú partnermi burzy. Je to niečo, ako golfový klub. Každý je s každým partnerom v tomto klube. Všetci zaplatili poplatky, z ktorých bola burza postavená a z ktorých žije.

Zamestnancov samotnej burzy nie je veľa, charakterizujú ich zelené saká. V minulosti plnili úlohu akýchsi rozhodcov a usmernovateľov na burze. Voľakedy sa počítal počet zamestnancov na burze na tisíce, teraz sa rátajú v stovkách.

• Bola na burze nejaká situácia, ktorá mala súvis so Slovenskom?

Najviac sa Slovensko spomínalo v čase, keď padla „železná opona“. Vtedy sem začali prichádzať aj rôzne delegácie zo Slovenska a Československa. Bolo zaujímavé sledovať ich rozdielny prístup i kultúru jednania i obliekania oproti miestnemu štandardu. Začiatky boli naozaj zúfalé. Boli charakterizované tesilovými oblekmi, bielymi ponožkami, či fialovými sakami. Tí ľudia často ani poriadne netušili, kde sa nachádzajú. S nimi nebolo o čom diskutovať. Nedávno, keď tu bola premiérka, už som bol na Slovensko jednoducho pyšný. Boli profesionálni, diplomatickí, boli tam aj mladí ľudia, ktorí majú iný pohľad na veci, ovládajú jazyky a Slovensko podľa mňa urobilo naozaj veľký krok dopredu vo svojom vystupovaní i prezentácii. To je môj postreh. Zo začiatku to nebolo nič moc.

• Vraj sa vám podarilo pri poslednej návšteve našej vládnej delegácie aj malé faux paux?

To bolo tak, pár desiatok dní dozadu navštívila burzu aj slovenská premiérka Iveta Radičová, ktorá pri tejto návšteve predniesla aj prejav v OSN. Keď prišla jej delegácia na burzu, americkí priatelia ma upozornili, že je tu skupina zo Slovenska, že by ich mohol previesť po burze, ako svojich rodákov. To som však netušil, kto delegáciu tvorí. Keď som im vysvetlil, ako veci fungujú,blondína, ktorá delegáciu viedla sa ma zrazu spýtala:

– „A vy ste kto, čo tu robíte?“

Ja odpovedal, aké mám pracovné úlohy a na oplátku sa spýtal :

– „A vy ste kto ?“

– „Premiérka!“, s údivom v hlase odpovedala pani Radičová, neveriac, že ju nepozná.

Ja som ju dorazil ďalšou otázkou :

– „Premiérka čoho?“

Keď odpovedala, že Slovenskej republiky a zo desať ľudí, ktorí stáli okolo zbledlo, vedel som že je na svete malé faux paux. Pravdou je, že ja dnes dianie na Slovensku až tak nesledujem, lebo, ani v Amerike sa ľudia o politikov až tak veľmi nezaujímajú.

• Pracuje na burze v súčasnosti viac ľudí zo Slovenska, či zo strednej Európy?

Myslím, že nie. Pracuje tu ešte mladík z Čiech, ktorý tu je na stáži, ale jeho otec pochádza z Vajnor, takže je to polovičný Slovák. V minulosti sa tu na chvíľu objavil jeden Chorvát. Sem – tam sa tu príde niekto na nejakú stáž, ale inak som tu asi jediný reprezentant nášho priestoru z Európy.

• Ako vnímate dnes pri pohľade na svoju prácu, ale aj svoj úspech význam vzdelania?

Vzdelanie je mimoriadne dôležité. Ale dôležitá je aj správna miera skromnosti a úcty voči úspešným. Slovenské základné školy dosahovali svojho času vynikajúcu úroveň. Učitelia dokázali dať žiakom dostatok vedomostí, ale aj vzbudiť túžbu po ďalšom vzdelávaní a úspechu. Z tohto vzdelania a najmä zo vzdelania na strednej škole doma som“ žil“ počas prvých ročníkov na univerzite. Mnohé veci z látky, ktorá sa tu preberá, som už ovládal z našej strednej školy. Vzdelávam sa permanentne aj dnes, lebo, ak chcete byť v špičke úspešných, nesmiete zostať stáť na jednom mieste.

• Čo musí robiť človek, ktorý chce byť v Amerike úspešný, čo ste museli urobiť Vy?

Človek musí byť hlavne úprimný sám k sebe. To je to najťažšie. Amerika je neúprosná. To je realita. Čím si to človek skôr uvedomí, tým lepšie. Navrávať si, že sa dá z niečoho vykľučkovať a obísť protekciou je naivné. Prirodzene, ani v Amerike nefunguje všetko ideálne. Avšak ľudia, ktorí nejako špekulujú, tu nemôžu byť dlhodobo úspešní.

Dobrá vec je skromnosť. Človek sa tu môže „rozťahovať“, len do miery svojej dôležitosti a postavenia. Dôležitá je hierarchia. No a dôležitý je rozum a vzdelanie. Mám 49 rokov a ešte stále chodím do školy, stále sa vzdelávam.

V podstate však možno po našom povedať, že k úspechu treba zdravý sedliacky rozum. Ten funguje všade.

• Ako hodnotíte svoje slovenské vzdelanie, bolo pre vás dobrým základom?

Vynikajúcim! Základná škola bola v mojich žiackych časoch úžasná. Neviem, či sa niečo medzičasom zmenilo. Podľa mňa základné vzdelanie, ktoré som dostal v Piešťanoch a Trenčíne bolo úžasné. Nehovorím, že som bol v škole nejako extra dobrým žiakom, ale to nie je v tom. Podľa mňa sme mali učiteľov, ktorí boli schopní udržať disciplínu a najmä nás naučiť to, čo bolo treba. My sme sa na Slovensku naučili určite viac, ako naši rovesníci v Amerike. Ja to vidím aj teraz, keď naši dvaja synovia chodia do základnej školy. Sú to síce výborné školy, ale disciplína a morálka je slabá. Učiteľka sa doslova bojí dávať žiakom úlohy, aby sa niečo naučili. Možnože na Slovensku sa s nami voľakedy nikto nehral, ale asi sme sa naučili, čo bolo treba. Školy by asi mali mať lepšie vybavenie, pomôcky, aby boli učitelia vo svojej práci ešte úspešnejší.

• Zasiahla celosvetová kríza aj Wall Street? Čo hovoríte na protesty hnutia 99 %?

Diskutuje sa o tom aj medzi pracovníkmi burzy. Demonštranti protestujú proti bohatým ľuďom. Tí, ktorí majú lepšie vzdelanie, majú lepšie platené povolania a zarábajú viac a preto sú bohatší. Tí ostatní zarábajú menej a tí budú vždy a všade na svete nespokojní. To sa dá len ťažko odstrániť.

Kríza zasahuje všetky sféry, aj burzu. Platy na Wall Street idú už desať rokov permanentne dole a znížil sa aj počet zamestnancov. Za posledné roky poklesol až o vyše 30 tisíc ľudí vo finančníctve na Wall Street.

• Ako zareagovala newyorská burza na politickú krízu na Slovensku? Niektorí politici u nás tvrdili, že to pohlo burzou…

No, najskôr, keď sa hlasovalo o eurovale, sa tu hľadalo, kde je Slovensko na mape. Potom niekto v Anglicku povedal, že na druhý krát bude euroval na Slovensku aj tak odsúhlasený a tak sa netreba vzrušovať/smiech/.

Faktom je, že Slovensko a jeho politika je jedným z tisícov faktorov, ktoré ovplyvňujú burzový trh. Na burze je toľko iných problémov, že to, čo sa dialo na Slovensku je skutočne veľmi nepatrnou vecou. Nedá sa povedať, že by to bolo čosi výnimočné. Samozrejme, že na svetový trh vplývajú celkové problémy s eurom, ale Slovensko nie je zatiaľ významný hráč. To, že by sa dalo prerátať neschválenie eurovalu na Slovensku o koľko bodov poklesli finančné trhy, to ani nejde.

• Máte rodinu?

Áno, s mojou manželkou Zuzanou máme dvoch synov z ktorých Sami ide v mojich plaveckých šľapajach. S manželkou som sa paradoxne zoznámil v USA. Pracovala v jednej slovenskej firme a prišla do Chicaga na ročné školenie. Vtedy sme sa zoznámili, no a už sme zostali spolu…

Ľubomír Pajtinka, 2014
Bratislava – New York