Knihy, ktoré sú symbolom národnej kultúry.

Ing. Peter Červeňanský, riaditeľ Encyklopedického ústavu SAV

Ľudské poznanie sa postupne rozrastá do neskutočných hraníc. Človek na jednej strane preniká do okolitého sveta, do vesmíru a súčasne sa snaží spoznať tie najmenšie elementy hmoty, z ktorých sa skladá náš svet. Denne pribúdajú státisíce nových poznatkov. Odjakživa stála v centre pozornosti otázka – ako ich zosumarizovať, ako ich sprístupniť všetkým, ktorí majú o ne záujem . Tak vznikli encyklopédie, ktoré mali a majú tendenciu obsiahnuť na malom priestore čo najviac informácií a poznatkov o svete. Najznámejšia Britannica má v aktuálnom vydaní 32 zväzkov, nemecký Brockahaus tridsať.

Ambíciu mať svoje encyklopédie majú aj menšie národy. Slováci nie sú výnimkou. V rámci Slovenskej akadémie vied jestvuje dokonca Encyklopedický ústav, na ktorom sa od roku 2000 intenzívne pracuje na najnovšej a najrozsiahlejšej encyklopédii súčasnosti u nás na encyklopédii Beliana. Na čele ústavu stojí jeden z kľúčových ľudí, ktorý stoja za vznikom tejto knihy kníh Slovákov Ing. Peter Červeňanský. Pozhovárali sme sa s ním nielen o encyklopédiách, ale aj význame poznania, vedomostí, výchovy a vzdelávania pre človeka.

• Pán riaditeľ, prečo vlastne Slováci potrebujú veľkú encyklopédiu, akou je Beliana?

Ako každý kultúrny národ by si aj ten náš mal prejsť svojím encyklopedickým obdobím. Možno sa o pár storočí oneskorujeme, ale napriek tomu by malo byť našou povinnosťou realizovať toto dielo v období, keď sa pre to naplnili podmienky a možnosti. Prispieva to nesporne k obohateniu, skvalitneniu a najmä ustáleniu terminológie z početných odborov, k vzniku textov, čo prešli, často prvý raz, odbornou oponentúrou a jazykovou redakciou. Ak si niekto myslí, že všetko je na webe, dám mu pár pojmov (najmä osobností pochádzajúcich zo Slovenska, resp. jeho územia), a nech mi skúsi o nich nájsť na internete alebo i v renomovaných svetových encyklopédiách kvalitné alebo vôbec nejaké informácie. Mimochodom, všimnite si, že pri televíznych prejavoch hláv štátov majú vždy za sebou svoju národnú encyklopédiu. Každý kultúrny národ v Európe má svoju a verte mi, že to nie je len vhodná dekorácia.

• Ako ďaleko ste s prípravou encyklopédie?

Od roku 2000 sme pripravili a vydali už šesť zväzkov pričom pôvodným zánerom bolo vydať 12 zväzkové encyklopedické dielo. Dnes už vieme, že ich bude viac, približne 14. Keďže patríme v tejto oblasti medzi „prvolezcov“ je pochopiteľné, že vzhľadom na stále pribúdajúci počet informácií sa zväčšuje ich pôvodne plánovaný objem. a ďalších šesť sa plánuje, pričom nie je vylúčené, že ešte jeden zväzok s dodatkami pribudne, pretože pojmov stále pribúda. To je práve typická vlastnosť nášho sveta – je stále v pohybe.

• Má vôbec význam vydávať mnohozväzkové encyklopédie v dobe internetu, keď aj tak si väčšinu informácií vygooglíme a kde sa nám priam nanucuje všeobecná encyklopédia tvorená dobrovoľníkmi – Wikipédia?

Samozrejme, že má. Teda len v tom pripade, ak naozaj chceme patriť medzi vyspelé kultúrne národy, pre ktoré je „mať vlastnú encyklopédiu úplne prirodzenéAk chceme patriť medzi vyspelé a kultúrne národy. Encyklopédia nie je len sumarizáciou súdobého poznania ale i symbolom celkovej vyspelosti spoločnosti, ktorá takéto diela môže a predovšetkým vie pripraviť. Ide o všeobecnú encyklopédiu, ale oproti svetovým je posilnená o slovenské reálie. Ak takéto dielo dáte do svetových agentúr, pošlete informácie o sebe. Aj vďaka takejto encyklopédii prestaneme byť bielym miestom na mape. Bez vlastnej histórie, osobností i príspevkov do celého kultúrneho dedičstva.. Neboli sme to náhodou práve my, ktorých sa takéto názory nepríjemne dotýkali?

Na internete je samozrejme veľmi veľa informácií, ale nie je tam všetko a o ich presnosti je možne veľa diskutovať.Printové diela tohto charakteru sú a budú ešte dlho klasickým nástrojom uľahčujúcim cestu k vzdelaniu pre človeka a vedu.

• Prečo ste naše dielo pomenovali Beliana?

Je nazvaná po jedinečnom slovenskom polyhistorovi, pedagógovi, kazateľovi a bezpochyby možno povedať i encyklopedistovi Matejovi Belovi, veľkej ozdobe Uhorska, ( Magnum decus Hungariae) ktorý okrem veľkého množstva prekladov ko i bohatej činnosti v oblasti vedy v 18. storočí vydal významné dielo Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku. – známe Notície..

Ak sa spýtame na ulici bežného človeka, sú to naozaj známe skutočnosti?..

• Ako ste začínali?

Beliana začala vznikať z ničoho. Do Encyklopedického ústavu som prišiel v roku 1991. Bol v troskách, neboli peniaze. Encyklopédiu sme začali pripravovať bez vlastnej databázy, bez archívov, bez techniky na kolene. Spomínam si, ako ma od toho „šialeného nápadu“ odhovárali, dokonca i tých pár skúsenejších kolegov, ktorí na ústave v tom čase ešte zostali. Keby sme mali viac skúseností, asi by sme sa do toho nepustili, lebo by sme vedeli, čo nás čaká. Na začiatku 90tich rokov nás bolo osem, pričom v zahraničí tvoria encyklopédie niekoľko stočlenné kolektívy. Dnes na ústave pracuje cca 25 odborných redaktorov A i dnes by nám nielen ťažko v zahraničí uveril, koľko nás je.. Pre porovnanie – poľskú Encyklopediu Powszechnu PWN pripravovaloje cca šesťsto interných redaktorov. Toľko my máme externých spolupracovníkov. Na druhej strane je to pochopiteľné, na Slovensku je vzhľadom na počet obyvateľov výrazne užšia vrstva odborných spolupracovníkov. Ale, tá námaha a snaha stojí za to – aj vďaka takejto encyklopédii prestávame byť bielym miestom na mape kultúrneho sveta.

• Pri rastúcom počte informácií a nových faktov je namieste otázka, či encyklopédie dokážu obsiahnuť všetko?

Samozrejme, že nie. Všeobecné encyklopédie – to je celý svet koncentrovaný do zväzkov hrubých kníh. Už dávno si však nemyslíme, že sa o svete dajú skompletizovať všetky podstatné informácie. Každý podchytený fakt prináša veľké množstvo otáznikov a tak sa údaje o našom svete rozliezajú ako kŕdlik neposlušných husí namiesto toho, aby pekne disciplinovane pribúdali ako ovce v košiari. Napriek tomu encyklopédie poskytujú kľúčové informácie usporiadané v určitom systéme. Okrem toho vznikajú tisícky encyklopédií špeciálneho charakteru z jednotlivých vedných odborov. Tak isto dochádza pri encyklopedickej tvorbe k využívaniu najnovších informačných technológií, takže encyklopédie už možno nájsť na rôznych nosičoch a portáloch.

• Aké miesto majú podľa vás encyklopédie v dnešných rodinách, či školách?

Hovorí sa, že Biblia a slovník cudzích slov by nemali chýbať v knižnici nijakého vzdelaného človeka. A ak k tomu pristúpia aj encyklopédie, potom je zoznam najdôležitejších kníh hotový. Pravdaže, do kultúrnej domácnosti patria aj ďalšie, ako je slovník slovenského jazyka, prekladové slovníky, národná literatúra, literatúra faktu podľa záľub členov rodiny, ale aj dobrý časopis, či poézia sú ozdobou každej kultúrnej domácnosti. Ony sú dôležité nielen pre dospelých členov rodiny, ale plnia významnú úlohu aj vo výchove detí, pre ktoré sa takýto štandard stáva normou aj pre ich budúcnosť.

• Ako sa pozeráte na Wikipédiu?

Ak hľadáme niečo, použijeme Google a je veľmi pravdepodobné, že medzi prvými odkazmi bude encyklopédia Wikipédia, teda kolektívne dielo vznikajúce zdola bez profesionálnej redakcie.

Wikipédiu netvorí jeden kolektív, ale je to veľké množstvo veľmi rôznorodých veľkých aj malých skupín ľudí, ktorých oddeľuje odlišný jazyk i záujmy. Wikipédia však dobre funguje len vtedy, ak je editorov na konkrétnu tému dostatočne veľa. Pri populárnych témach, povedzme americkej pop-music, je tak mimoriadne presným a rýchlym zdrojom informácií, často najlepším na svete. Ale kvalita spracovania tém, ktoré zaujímajú menej ľudí – povedzme slovenské dejiny – je dramaticky nižšia a chybovosť často obrovská. Z tohto dôvodu je napríklad Wikipédia v angličtine výrazne kvalitnejším a dôveryhodnejším zdrojom informácií ako Wikipédia v češtine či slovenčine – v menších jazykoch jednoducho chýba dostatočné množstvo dobrovoľníkov, ktorí by písali texty a najmä dokázali chyby v nich objavovať dostatočne rýchlo.

• Ako je to teda s konfliktom internet verzus papierové encyklopédie?

Zdá sa, ako keby ani veľmi nebol. Myslím, že papierové encyklopédie majú už takmer výhradne význam statusového symbolu – hovoríte tým niečo o sebe, svojom vzdelaní a postavení v spoločnosti, ak máte napríklad na polici 32-zväzkovú Brittanicu, Ottov náučný slovník, či našu Belianu vypovedá to veľa o vás i vašom vzťahu v vedomostiam a poznaniu. A to napriek tomu, že encyklopédie neberiete do ruky denne, i keď v niektorých prípadoch sú využívané naozaj intenzívne. Dôveryhodnosť a striktné editorské procesy v tradičných encyklopédiách majú svoj význam a pre mnohých predstavujú hodnotu, za ktorú sú ochotní zaplatiť – a táto hodnota je v čase internetu možno ešte vyššia ako pred pár desaťročiami. Myslím si teda, že význam autoritatívnych zdrojov, kde informácie prechádzajú dôkladným overovaním stále rastie.

• Čo je základným pravidlom encyklopedistu?

Pravidlo encyklopedistu číslo jeden je – never nikomu, ani sám sebe. Všetko sa overuje z odborných kníh, encyklopédií aj z internetu, ale ten považujeme za najmenej dôveryhodný zdroj.
Nuž a samozrejme nekonečná výdrž.

• Kde sa zrodil váš záujem o encyklopedickú problematiku?

S encyklopédiou ako takou som sa stretol už dávnejšie, nakoľko v oblasti knižnej tvorby som sa pohyboval celý život. No najmä na medzinárodných knižných veľtrhoch som si nemohol nevšimnúť aká úcta sa a to nielen v profesionálnych kruhoch prejavuje k encyklopédiám. Myslím teda k encyklopédiám, ktoré nimi naozaj sú. Nemám teda na mysli množstvo krásnych bohato ilustrovaných kníh v názve ktorých je i slovo encyklopédia.. Nuž a potom som sa ocitol v čase, keď možno prvý krát v našej histórii bola šanca dokončiť to, čo Matej Bel začal.

Veď pred 50timi rokmi sa i u nás (Slovensku) za pokusy pripraviť národnú encyklopédiu ešte zatváralo..

• Aký význam pripisujete v súčasnosti i budúcnosti poznaniu, múdrosti, vedomostiam?

Nuž ak to zhrniem, naše ekonomické ( myslím hmotné) istoty sú viac ako neisté a to, čo môže mať nejakú váhu je naozaj vzdelanie širokých vrstiev obyvateľstva. Nie som si však istý, či ideme správnym smerom. V médiách, ktoré vytvárajú „správny“ model správania, pripisujú slovu osobnosť či celebrita nový význam a predkladaním „správnych“ informácii formujú najmä mladého človeka spôsobom, ktorý slúži asi niekomu inému..

Dnes viac, ako kedysi, keď nám rodičia vysvetľovali, že vzdelanie je to, čo nám nemôže nik vziať si uvedomujem pravdivosť tohto tvrdenia. Dokonca si myslím, že to môže byť naše najväčšie bohatstvo. Ale to vám iste nevravím žiadnu novinku. Myslím, že to všetci vieme, tak prečo takpovediac pravidelne sú „priority“ niekde inde?.

• Aké princípy vo výchove vyznávate vy?

„Ťažko na cvičišti, ľahko na bojišti“.

Inak povedané skromnosť, slušnosť, húževnatosť sú vlastnosti, ktoré prinesú ovocie. Je to len otázka času kedy sa ich význam prejaví naplno.

Komunikácia, ktorú sme mnohí prenechali médiám je kľúčovým momentom pri formovaní mladého človeka. Naše konanie musí byť identické s tým, čo učíme naše deti. Komunikovať je dôležité osobne a nie cez mobil, i keď viem, že dnešná doba to príliš neumožňuje.

• Ako podľa vás pomáha naše súčasné školstvo k dobrému vzdelávaniu detí a mládeže?

Je to základná úloha školstva, veď kto iný môže zabezpečiť plnenie tejto pre spoločnosť strategickej úlohy. No ak mám dať akcent na to súčasné, je to zložitejší problém. Všetci vieme, ako je školstvo financované a taktiež ako na jeho vývoj vplývajú pravidelne sa opakujúce politické výmeny.

Niekedy sa mi zdá, že niektoré reformy sú príliš jednoúčelové bez dlhodobej vízie, ktorou by malo byť naozaj kvalitné školstvo vo všetkých jeho stupňoch. Ľahkovážne podceňujeme dopady na spoločnosť, ktoré môžu byť veľmi vážne, ak so školstvom budeme experimentovať i naďalej.

Staré dobré „dva krát meraj…“ je na výsosť aktuálne.

Asi je to utópia myslieť si, že i po zmene vo vedení sa bude výhradne uplatňovať princíp „zdravého rozumu“ a skutočný verejný záujem bude absolútnou prioritou, no ak sa to nenaučíme postupne môžeme prísť i o to naše posledné bohatstvo, ktorým kvalitné vzdelanie bezpochyby je..

• Čo by ste odkázali našim učiteľom a rodičom?

Vy ste dôležití, musíte tomu uveriť sami a podľa toho konať.

Nesnažme sa ospravedlňovať chyby našich detí, väčšinou za ne môžeme my sami

Ľubomír Pajtinka, 2013 in: Rodina a škola