Namiesto sťažností na nepriazeň treba tvrdo pracovať

PhDr. Vladimíra Komorovská , spisovateľka a prekladateľka

Čitatelia ju poznajú ako dlhoročnú prispievateľku pedagogických periodík Rodina a škola a Učiteľské noviny i ako autorku mnohých výborných prekladov francúzskej proveniencie, zainteresovanejší znalci literatúry aj ako spisovateľku. Je absolventkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, kde získala vedomostný potenciál k svojej prekladateľskej práci umeleckej a odbornej literatúry a tvorbe vlastnej prózy. Okrem nášho časopisu publikuje v literárnych periodikách a svoju prekladateľskú tvorbu prezentuje aj v Slovenskom rozhlase. Na svojom konte má okrem pôvodných fejtónov, príbehov, poviedok a dvoch mozaikových románov vyše päťdesiat knižných prekladov prevažne francúzskej literatúry vrátane dvoch básnických zbierok, pätnásť detektívnych poviedok a vyše sedemsto (populárno-náučných) článkov i reportáží. Táto obdivuhodná tvorba vyvoláva zvedavosť, akú životnú filozofiu vyznáva a aký je jej pohľad na otázky výchovy, vzdelávania, ale aj iné témy. PhDr. Vladimíra Komorovská je našim hosťom.

• Pani doktorka, kam siahajú vaše korene, v akom prostredí sa formovala vaša osobnosť?

Narodila som sa v malebnom kúpeľnom mestečku v Trenčianskych Tepliciach, kde dodnes žije moja vzácna priateľka Katarína Hudecová, poetka a autorka textov populárnych piesní druhej polovice minulého storočia, rovesníčka môjho otca, s ktorou ma spája rovnaký dátum narodenia, a vyrastala som v neďalekej Novej Dubnici na Strednom Považí, ktorá sa začala stavať v päťdesiatych rokoch (1954) ako socialistické mesto a kam sa rodičia presťahovali z trenčianskoteplickej vily Lipy, rezervovanej pre kúpeľných hostí. Obaja však pochádzajú zo stredného Slovenska, prežili detstvo v Banskej Hodruši spadajúcej do štiavnicko-hodrušského banského revíru, ktorý živil väčšinu tamojších rodín. Matkin otec, ktorého som, žiaľ, nepoznala, lebo podľahol v r. 1956 silikóze pľúc, bol rozhľadený človek, ktorý namiesto dialektu preferoval ľubozvučnú slovenčinu a vraj každú voľnú chvíľu trávil na posiedkach s obecným farárom a učiteľom. Okrem povahových čŕt som po ňom zdedila silnú lateralitu (ľavorukosť).

• Spomínate si ešte na niektorý prvý septembrový deň?

Zvláštne, ale do školy som sa nesmierne tešila, hoci už v materskej škole sa mi ťažko začleňovalo do kolektívu a najradšej som sedávala v kúte s leporelami. Matka ma vyparádila, vplietla mi mašle do vrkočov a ledva so mnou stačila držať krok, tak som ju poháňala od nedočkavosti. Oveľa horšie sa odvíjali nasledujúce dni. V tom čase sa bežne nedovoľovalo dieťaťu písať ľavou (čertiskovou) rukou, no nedajbože ma preorientovať na pravú (anjeličkovu). Po pol roku sa súdružka učiteľka na radu psychologičky nado mnou zľutovala a prestala mi priväzovať ľavú ruku k stoličke. Bola som ťažko zvládnuteľné, tvrdohlavé, hyperaktívne, neposedné dieťa („protivné dievčisko, ktoré poriadne dvíhalo adrenalín v krvi dokonca aj učiteľom“, čo sa mi nie náhodou vlúdilo do poviedky Diskotéka, uverejnenej v R a Š č. 6/2007), jednoducho som sa nevedela vpratať do kože, stvárala som samé vylomeniny (nielen cez prestávky) a nosila domov poznámky. Až neskôr som sa naučila písať aj pravou rukou a tieto (na prvý pohľad negatívne) vlastnosti využila vo vlastný prospech. Stačilo skĺbiť hyperaktivitu s disciplinovanosťou a vytrvalosťou, správne ju nasmerovať, s vervou sa pustiť do seriózneho štúdia a následne do zmysluplnej tvorby a moje nedostatky sa ako švihom čarovného prútika premenili na prednosti s honosnými názvami – činorodosť, usilovnosť, plodnosť a tvorivosť…

Zároveň mi utkvel v pamäti aj prvý septembrový deň mladšieho syna Mareka. V tom čase som učila francúzštinu na Dievčenskej odbornej škole a zástupkyňa ma odmietla uvoľniť. Starší syn Stanislav ma ubezpečil, že to s o päť rokov mladším bračekom, novopečeným prváčikom zvládne, a naozaj ma nesklamal. Vždy naňho dohliadal, aj ho ochraňoval. Marek takisto zdedil lateralitu, a hoci ho pani učiteľka nevystavila takej zaťažkávacej skúške ako moja kedysi mňa, zopakoval sa rovnaký scenár: bol ťažko zvládnuteľným, tvrdohlavým, hyperaktívnym a neposedným chlapčaťom, ktoré jej vyrývalo vrásky na čele. Ďalšia pani učiteľka však vzala rozum do hrsti a zamestnávala ho doplnkovou činnosťou, aby sa nenudil a nesabotoval jej výučbu. Neraz ho požiadala, aby namiesto nej znovu vysvetlil žiakom učivo (hlavne z matematiky), ktoré okamžite pochopil, a na rodičovskom združení mi kládla na srdce, aby som ho premiestnila na osemročné gymnázium, čo sa aj stalo.

• Ako ste vnímali povinnosť chodiť do školy?

Možno to znie neuveriteľne, ale rada som chodila do školy, rýchlo som sa učila (netrpela som školskou fóbiou, zajakavosťou, tikmi, dyslexiou ani dysgrafiou, len dominanciou pravej mozgovej hemisféry, v ktorej sa sústreďuje emocionalita), ochotne som pomáhala s úlohami spolužiakom, neskôr aj staršiemu bratovi, aby preklenul problémy súvisiace s nedoslýchavosťou (vtĺkala som mu do hlavy ortografické pravidlá a potom skúšala na diktátoch, ktoré som opravovala červeným perom, imitujúc prísnu učiteľku, čo si, chudáčisko nezaslúžil, ale aspoň sa voľačo naučil), no všeobecne som nebola v kolektíve ani v pedagogickom zbore obľúbená. Pričasto som vytŕčala z radu a vystrájala, čo sa vtedy najmä na dievča nepatrilo; nuž a čo som pokazila správaním (z ktorého mi neraz hrozila znížená známka), naprávala som prospechom. Za trest som v polroku vyfasovala sólovú dvojku z výtvarnej alebo hudobnej výchovy, aby sa mi to tak ľahko neprepieklo.

• Akých ste mali učiteľov, na ktorých spomínate najviac a prečo?

Už v druhej triede som si obľúbila učiteľku Hodošovú, ktorá ma v rámci mimoškolskej aktivity učila nemčinu a sústavne prízvukovala rodičom, že mám vlohy na cudzie jazyky. Zvláštne, ale na jej hodinách som buď nevyčíňala, alebo nebrala moju živosť tak tragicky. Aj po rokoch sa na mňa pamätala a so záujmom spytovala na moju životnú dráhu. Iné učiteľky ma skôr prísne napomínali a striktne vymedzovali hranice, ale vonkoncom im nezazlievam, že sa pridržiavali rigoróznych pedagogických pravidiel; akiste mi chceli vštepiť disciplinovanosť, bez ktorej žiak (študent) uviazne v spároch (pod)priemernosti, ba zaručene šípili, že zinkasujem od života nejeden úder, skrátka, usilovali sa ma priviesť k rozumu, za čo im ďakujem.

• Kde sa zrodil váš vzťah k literatúre a hlavne k francúzskemu jazyku?

K profesijnej orientácii ma priviedla triedna profesorka Mederová na gymnáziu, ktorá ma učila slovenský a francúzsky jazyk, moje najobľúbenejšie predmety okrem ruštiny (o 20 rokov neskôr začala už ako Bartošová učiť slovenčinu aj staršieho syna a s nadšením mi rozprávala, ako ju priviedol do úžasu na maturitnej skúške). Na každú hodinu nosievala diela zo školskej knižnice, ktoré som si od nej požičiavala; z jej iniciatívy sme ako trieda odoberali aj Revue svetovej literatúry, z ktorej som získala solídny prehľad, čo som zužitkovala na prijímacích pohovoroch na fakultu. Slúžila mi za vzor; pôvodne som chcela študovať rovnakú aprobáciu, ale výchovný poradca a profesor chémie Vajnorský ma vzhľadom na moju „nešťastnú“ lateralitu, nahovoril na prekladateľsko-tlmočnícky smer (ruština a francúzština), čo sa mi stalo osudným. Po rokoch sme sa náhodou stretli v Klube spisovateľov na Laurinskej ulici a pri tejto vzácnej príležitosti som mu nezabudla pripomenúť, že mal dobrý čuch, brnkol na správnu strunu, čo ho viditeľne dojalo.

Na prvom pôsobisku v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom som začínala technickými prekladmi z ruštiny, po „zamatovej“ revolúcii som ako vedúca medzinárodnej spolupráce konzekutívne tlmočila z/do francúzštiny zahraničným delegáciám, ktoré navštívili fabriku, dva roky som učila francúzsky jazyk dievčence („Pani profesorka, my sa na vás vždy tešíme, ale tej vašej francúzštiny sa hrozíme, lebo je strašne ťažká!“ slávnostne predniesla predsedníčka triedy, keď mi podávala kvety na Deň matiek), až kým som nepresedlala na umeleckú francúzštinu a nezakotvila v slobodnom povolaní ako prekladateľka beletrie i odbornej literatúry.

• Ako sa žije v rodine prekladateľky, najmä, ako sa v takejto situácii staráte o výchovu detí?

Nedávno som sa vyjadrila pre portál ProTranslator.eu, že umelecký preklad je bezostyšný zlodej času, ktorý možno prirovnať k behu na dlhé trate, lebo štyristostranový náročný text neprefacká do materinčiny za mesiac či za dva ani najobratnejší majster, nech by mal akúkoľvek výdrž a geniálneho ducha, a zároveň k šprintu, lebo ma večne straší šibeničný termín. Teraz sa mu už môžem venovať, koľko duch ráči a potenciál stačí, lebo moji synovia sú dospelí a vyleteli z rodinného hniezda (Stanislav, teoretický fyzik, si práve s manželkou Elenkou užíva postdoktorandskú stáž v nórskom Tromsø; mladší Marek sa venuje aplikovanej matematike a finančnej analýze), ale keď chodili do školy, musela som sa inak zvŕtať, lebo aj tým najšikovnejším deťom treba oprať, uvariť, prichystať desiatu a zabezpečiť potrebné školské pomôcky. Učiť som sa s nimi dlho nemusela, ak si odmyslím ortografické a štylistické pravidlá, ktorými som ich mátala, a cvičenia z nemčiny či angličtiny (Stanča som už ako vysokoškoláka zasväcovala do tajov ruskej azbuky, aby mohol čítať diela fyzika Demidoviča, čo sa mu zakrátko veľmi zišlo, keď komunikoval so svojím vtedajším školiteľom a terajším svokrom, kvantovým chemikom Vladimírom Malkinom); úplne ma odbremenili od predmetov, ktoré som v škole neveľmi obľubovala a v ktorých obaja excelovali (matematika, fyzika, chémia). Našťastie mi ochotne pomáhali a podvečer sme sa aspoň hodinu-dve zhovárali o všeličom možnom (nijaká téma u nás nebola tabu) a riešili bežné problémiky.

• Kto má u vás vo výchove v rodine hlavné slovo?

Vo výchove som vlastne mala jediné slovo, lebo manžel bol sústavne na týždňovkách, len zriedka zavítal domov, najmä keď pracoval v Dolinskej (Krivoj Rog) na stavbe ťažobno-úpravárskeho komplexu a riadil výstavbu slovenského veľvyslanectva v Moskve. Synovia ho vnímali skôr ako atrakciu, ktorú môžu obletovať; štedrého ocka, čo im prinesie darčeky a po dlhom čase ich konečne vezme na vytúžený výlet. Užili si ho vlastne až na prahu dospelosti; odkedy vyleteli z rodinného hniezda a vracajú sa doň sporadicky, najčastejšie trávia spoločné chvíle v búrlivých debatách na spoločensko-politické témy.

• Aký štýl výchovy preferujete vo výchove – ste liberál, demokrat, či diktátor?

Myslím, že v mojej výchove sa prelínali všetky tri princípy. V prípade školských povinností som zaujímala diktátorský postoj, lebo tie sa museli plniť bez zbytočných rečí, hoci mám pocit, že sa to odvíjalo viac-menej spontánne, že som ich nemusela nijako mimoriadne naháňať, najmä keď som ich presvedčila o zmysluplnosti štúdia (Vzdelanie má trpké korienky, ale sladké ovocie). Napokon, doma mali názorný príklad každodennej driny od svitu do mrku a výchova vzorom je naozaj najúčinnejšia. Po rokoch sa mi Stančo zveril, že len jedna vec ho trápila ako žiaka: „Vieš mami, už na základke som musel štylizovať ako vysokoškolák, ale ocenil som to až teraz.“ Vo voľnom čase som popúšťala uzdu a uzatvárala s nimi všelijaké dohody v zmysle hesla: aby bol aj vlk sýty, aj baran celý. (V poviedke Diskotéka som s humorným podtónom opísala, ako som špehovala Mareka na prvej diskotéke a ako neslávne to dopadlo; nachádza sa v pdf súbore pod mojím menom na webovej stránke slovakfemina.com). V názoroch sa zase výrazne prejavoval môj liberalizmus a zmysel pre demokratický princíp. Už som spomínala, že nijaká téma sa u nás nezakazovala; žiadnu som nepokladala za takú chúlostivú, aby sa o nej nemohli dozvedieť a zároveň k nej zaujať stanovisko. Zrejme to súvisí aj s faktom, že som v čase, keď dospievali, pracovala pre časopis Závislosť (dostávali dôkladné informácie o všetkých možných drogách z prvej ruky) a prispievala do Zdravia, do ktorého som spracovávala medicínske a sexuologické články (vedeli o všetkých pohlavných chorobách, o metle ľudstva – AIDS). Marek raz zaujal negativistický postoj k mravčej drine a na môj údiv rýchlo dodal: „Mala si ma naučiť slepo poslúchať a nie liberálne vyjadrovať svoj názor.“ Okamžite som vyrukovala s pohotovou odpoveďou: „Synak, sloboda je v prvom rade zodpovednosť. Vieš si predstaviť, na čo asi myslel francúzsky filozof Jean-Paul Sartre, keď zdôrazňoval, že človek je odsúdený na slobodu?“ V mihu priklincoval: „Mami, a si si istá, že nestrelil capa?“ Odohrali sme nejeden slovný ping-pong, do ktorých sa mi vpletali filozické otázky a ktoré moje ratolesti rady vyvádzali na posmech. Čo dodať? Ak sa mi v živote niečo vydarilo, tak predovšetkým potomstvo (vrátane adoptívnych detí, za ktoré považujem svoje knižné preklady a prózu).

• Aké miesto sa vo vašej rodine pripisuje vzdelaniu?

V našej rodine zohráva vzdelanie ako brána do života kľúčovú rolu. Nikdy som si nepredstavovala, že dieťa vypiplem z plienok, pustím na ulicu, nech ho vychováva, a pomädlim si ruky so slovami: „Hotovo, mám vás z krku, môžem ísť do baru.“ Neraz sa ma známi pýtali, čo sa toľko zaoberám synmi, keď sú už veľkí, samostatní, a vždy som reagovala, že už ich síce nemusím prebaľovať a kúpať, ani chodiť s nimi na prechádzku, ale stoja na prahu adolescencie a treba im podávať duchovnú potravu, nech sa dôkladne porozhliadajú a starostlivo zvážia, akému odboru sa chcú v budúcnosti venovať, lebo ťarcha mojich hlavných povinností opadne, až keď vyjdem po promócii z univerzitnej auly.

• Ako ste boli vychovávaná vy? Používate niečo z výchovných metód svojich rodičov aj vy?

Matka ma vychovávala tvrdou rukou – ručne-stručne (paradoxne zo mňa nič nevytĺkla, nanajvýš posunula prach mojej bolesti), naučila ma všetky ženské a domáce práce, ktoré som so zaťatými zubami vykonávala a jednako sa nedokázala zavďačiť; zavše pôsobí dojmom, že sa dosiaľ nezmierila s takou nemožnou dcérou. Určitej kompenzácie sa však predsa len odo mňa dočkala, lebo svojich vnukov (mojich synov) nevýslovne zbožňuje. Patrí k ženám so zložitou povahou, ktoré nevedia byť matkou dcére ani starou matkou vnučke, čo zakúša na vlastnej koži bratova dcéra. Otec, stelesnená vyrovnanosť a rozvaha, sa ma vždy snažil pochopiť (pokúšal sa prísť na koreň mojim školským výstrelkom, navštevoval so mnou psychologičku, chodieval na rodičovské združenia), ale nesmel to dať pred matkou najavo, aby hneď nezbĺkol oheň na streche. Z detstva som si odniesla jednu zásadu: nikdy si nič od nikoho nevynucovať násilím.

• Máte svoje rodičovské krédo?

Rodičovská autorita nespočíva v práve trestať, lež v povinnosti vychovávať. Na ilustráciu ponúkam čitateľom minipríbeh Škola, respektíve rozhovory so starším (vtedy päťročným) synom, ktoré som verne zachytila (vyšiel v R a Š č. 1/1993, teda pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď mu išlo na jedenásty rok).

• S projektom Literatúra na cestách ste prešli celý rad našich škôl. Aký je vzťah dnešnej generácie k literatúre a umeniu vôbec?

Neraz bývam príjemne prekvapená, že školáci nezanevreli na knihy napriek mnohým lákadlám (počítačové hry, internet, sociálne siete). Treba ich síce usmerňovať vo výbere, lebo pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod ťarchou komerčných titulov, ale nemožno im uprieť snahu a záujem o hodnotnejšie tituly. Chvályhodnú činnosť v tomto smere vyvíjajú slovenčinárky, ktoré sa ich všemožným spôsobom usilujú zaujať a dávajú im na výber z tzv. povinnej literatúry. Teší ma, že ich zásluhou sa s mojou tvorbou i jej štýlom oboznamujú žiaci základných a študenti stredných škôl, hoci je v podstate určená dospelým, a na besedách mi kladú zainteresované otázky, nielen ako sa stať spisovateľom; neraz sa zhovárame o subštandardných, ergo expresívnych jazykových prostriedkoch, ktorými sa len tak hmýria moje poviedky, a v rámci projektu Literatúra ako hra, ktorý rozpracoval môj kolega Ján Cíger, majiteľ antikvariátu Mädokýš v Martine, zakladateľ literárno-výtvarnej súťaže Janko Hraško ešte žije, Múzea Janka Hraška a Akadémie hraškológie, ktorú vedie ako samozvaný profesor (v roku 2008 vyhlásil Rozprávkovú republiku a za jej sídlo ustanovil Údolie štebotavého Turca), riešime literárne hlavolamy a slovné hry. Stretnutia so žiakmi a študentmi ma nesmierne obohacujú; zo škôl a knižníc odchádzam ako znovuzrodená. A propos, v druhej polovici septembra plánujeme s Tami a Jozefom Heribanovcami a s Borisom Brendzom, básnikom a šéfredaktorom časopisu Dotyky, teda v zložení dva páry, dve generácie (v našej brandži sa generačné rozdiely stierajú), absolvovať v rámci Literatúry na cestách trasu Trnava – Piešťany – Trenčín.

• Kde sa kladú základy kultúrnosti a kde v tomto procese máme najväčší priestor na zlepšenia?

Základy kultúrnosti treba, podľa môjho názoru, klásť už v útlom detstve v lone rodiny, kde sa dieťa priúča pravidlám slušnosti, ktoré sú jadrom medziľudských vzťahov (Je to rozkošné, keď na mňa susedovie chlapček, odkedy vie rozprávať, už z diaľky kričí z náprotivného domu: Ahoj, teta!), kde si rozvíja fantáziu (vďaka rozprávkam a riekankám) a estetický cit (vďaka ilustráciám v knižkách). Žiaľ, niektorí rodičia podceňujú jej význam; z chronického nedostatku času by najradšej prenechali pedagógom na školách aj starostlivosť o celkovú výchovu svojej ratolesti, niekedy dokonca zastávajú názor, že deťom treba široké lakte, aby sa uplatnili v bezohľadnej konzumnej spoločnosti, lebo netušia, že základ úspechu spočíva v duševnom pokoji, vyrovnanosti a zdravom sebavedomí.

• Aká je dnešná mládež? Majú rodičia jasné pravidlá, ako vychovávať svoje deti?

Dnešná mládež najmä v okolí Bratislavy mi pripadá priebojnejšia, dravejšia, s jasnými predstavami o výnosných povolaniach a kariérnom postupe, zavše aj pohodlnejšia a otrávenejšia, akoby už v živote všetko preskákala a podľahla nude, kým v odľahlejších regiónoch sa mi javí spontánnejšia, samostatnejšia a vďačnejšia; vo všetkých končinách však rovnako bystro a pohotovo reaguje. Strašná škoda, že v kľúčovom období duševného dozrievania nad ňou visí Damoklov meč potenciálnej neschopnosti začleniť sa do spoločnosti a vypestovať si pracovné návyky. Hlavne v skromnejších rodinách sa stáva očitou svedkyňou buď chronickej zaneprázdnenosti (tvrdej driny za minimálnu mzdu), alebo nezamestnanosti rodičov, čo rozhodne neprispieva k jej harmonickému vývinu.

• Čo by mali dnešní rodičia robiť pre to, aby vychovávali svoje deti dobre?

Vysokú školu rodičovskú síce nik nezaložil a ani nezaloží, ale pri výchove účinne pomáha prirodzený cit. Dieťa ochotne robí rodičom radosť, vynakladá všetku snahu i námahu, najmä ak cíti ich lásku a pochopenie; ak zakaždým dostane pochvalu. Rodičia by hlavne nemali zabúdať, že výchova je dlhodobá záležitosť, ktorá prináša plody až po rokoch.

• Čo sú to vlastne dobre vychované deti?

Natíska sa odpoveď, že dobre vychované deti majú zmysel pre samostatnosť a zodpovednosť. V každom prípade však potrebujú dostať životnú šancu, aby mohli preukázať svoje vedomosti a schopnosti.

• Kde robíme ako spoločnosť chybu pri výchove a vzdelávaní?

Spoločnosť nevytvára vhodné podmienky ani rodičom, ani učiteľom; núti ich žiť pod permanentným tlakom nielen na pracovisku, čo neúmerne zaťažuje psychiku. Nezaškodilo by zvoľniť hektické tempo. Nevýslovne ma mrzí, že vláda sa už celé roky správa macošsky k rezortu školstva a kultúry; kompetentní činitelia by nemali strácať zo zreteľa memento Miroslava Válka, básnika a niekdajšieho ministra kultúry, ktorý sa vyjadril: Áno, na kultúru sa platí, ale na nekultúrnosť sa dopláca! Rovnako sa dá totiž aplikovať na školstvo.

• Čo by ste odkázali dnešným rodičom a učiteľom?

Milí rodičia, venujte svojim ratolestiam každučkú voľnú chvíľku a bohato vám to vynahradia; pomôžu vám dozrieť a dajú ochutnať šťavnaté plody svojich úspechov. Panie učiteľky, páni učitelia, želám vám anjelskú trpezlivosť, lebo celé roky neúnavne tlačíte sizyfovský balvan do strmého kopca; pevné nervy a hodne energie v úpornom boji o náležitý status v spoločnosti a v neposlednom rade čo najviac šikovných a usilovných žiakov, ktorí sú svedectvom vášho úsilia a dômyselne uplatňovaných pedagogických metód.

Ľubomír Pajtinka , 2015 in: Rodina a škola

Škola

– Mami, aj ja budem musieť chodiť do školy, keď vyrastiem? – opýtala sa ma jedného dňa moja ratolesť.
– Veru, aj ty, syn môj, ako všetky ostatné deti, – odpovedala som mu bez váhania, netušiac, čo bude nasledovať.
– Ale ja nechcem chodiť do školy! – dupol nôžkou a slzy mal na krajíčku.
– A prečo nie? – zmiatlo ma. – Veď do škôlky nemôžeš chodiť naveky!
– Aj tak nechcem! – zduplikoval a jeho tón naznačoval, že neznesie odpor.
To sú mi veci, hovorím si v duchu. Kto mu naháňa strach, kto sa mu snaží znechutiť školu? (Vtedy som nevedela, že sa hráva na školu so siedmačkou, ktorá ho skúša z fyziky, a keď nevie odpovedať na jej otázky, plieska ho knihou po hlave. To som sa dozvedela po rokoch čírou náhodou.)
O niekoľko dní som si ho zavolala k sebe.
– Chcem sa s tebou vážne pozhovárať o škole.
– Už si si to rozmyslela, však? Pravda ma nikdy nedáš do školy? – vysvetlil si moju úpornú snahu po svojom.
– Ale to nepôjde, synáčik, do školy budeš musieť ísť, o pár mesiacov pôjdeme na zápis.
Hľadala som presvedčivé argumenty, apelovala na jeho rozum, podávala vyčerpávajúce informácie a nakoniec som… kapitulovala. Nemalo to význam, stále si mlel svoje. (Ale o hre na školu ani nemukol.)
Prešlo pár týždňov a syn znovu načal pálčivú tému zo svojho konca.
– Mami, predstav si, pani učiteľka ešte nevie, že nebudem chodiť do školy. Čo myslíš, povieme je to? – žmurkol na mňa.
Rozbolela ma hlava. Ako je možné, že sa to, inak poslušné a rozumné, dieťa tvrdohlavo drží takej bláznivej myšlienky? Mysľou mi prebehol spásonosný nápad: starý otec! Že som na to neprišla skôr! Pri najbližšej príležitosti som mu stručne vysvetlila, o čo ide a akým smerom má rozvíjať vnukove úvahy.
– Žiadne klamstvá ani zbytočné nádeje! Školu mu treba zatraktívniť! – zdôraznila som.
Bez váhania som synovi pobalila potrebné veci a odprevadila ho na chatu so starými rodičmi. Na konci víkendu som netrpezlivo očakávala ich návrat domov.
– Tak ako? Podarilo sa? – vysypala som zo seba, len čo sa syn vzdialil. Odpoveď som si mohla prečítať z otcovej tváre. Beznádejný prípad! Kto mu len mohol naordinovať také silné a zároveň nechutné lieky? (Siedmačka ho ďalej veselo „učila“ fyziku údermi do hlavy a Stanko doma ani nehlesol, zrejme v presvedčení, že ide o celkom prirodzenú a neoddeliteľnú súčasť výučby; paradoxne, vtedy nemal ani potuchy, že ho raz osud postrčí na fyzikálno-chemickú vedeckú dráhu.)
– A čo ste mu vlastne povedali? – spýtala som sa otca sklamane.
– Že keď nepôjde do školy, nenaučí sa ani čítať, ani písať…
– A čo on na to?
– Vraj mu stačí, že mamička vie čítať a písať.
Výborne, vynašiel sa dokonale. Taký tvrdý oriešok zrejme tak skoro nerozlúsknem.
– Aj to sme mu povedali, že keď sa nič nenaučí, bude hlúpy a nikdy sa neožení! Kto by ho chcel takého?
– Bravóóó, dúfam, že to náležite pochopil! – neovládla som sa a v hlase mi zaznel zreteľný dešpekt.
Bolo mi úplne jasné, že treba začať brnkať na inú strunu. Ale na ktorú? Riešenie prišlo náhle, ako blesk z čistého neba, a ja som zrazu pochopila, že môj dešpekt nebol na mieste.
– Mami, keď budem veľký, aj ja si budem musieť nájsť dievča?
– Čože? Ach, áno, syn môj, tak to už v živote chodí.
– Ale ja nechcem! – zľakol sa odrazu.
– Ľahká pomoc, synak. Ak nebudeš chcieť, nikto ťa neprinúti.
Však ty si to časom rozmyslíš, hútam v duchu.
– A to mám zostať celkom sám? To by si chcela?
No prosím, ani ti to tak dlho netrvalo.
– Ja? Nie! Veď ti vravím, že sa budeš musieť rozhodnúť sám.
– Tak ja som sa už rozhodol! Do tej školy pôjdem, aby som bol múdry a aby som si našiel ženu, keď vyrastiem!