Milovať Slovensko.

Mgr. Drahoslav Machala, spisovateľ a publicista

Drahoslav Machala sa narodil v Zemianskom Podhradí (1947), v ktorom účinkovali významní slovenskí národovci Ladislav Paulíny, Samuel Štúr (brat Ľudovíta), Jozef Ľudovít Holuby, Vladimír Rizner, ale aj rodina Ostrolúckych. Celý život pôsobil ako novinár a reportér, prešiel viacerými redakciami až na post generálneho riaditeľa Národného literárneho centra. Napísal viaceré úspešné knihy literatúry faktu: Reportér Hemingway (vyšla aj v českom a poľskom vydaní), Veterné topánky (Kniha o Provence), Zlomený sen (letcovi generálovi Ottovi Smikovi), Rytieri oblohy (Cena E. E. Kischa za literatúru faktu), Návrat do Itaky ( o letcovi generálovi Jánovi Ambrušovi), Majstri slova, Prezident Gašparovič, Veterné topánky II. (Kniha o Taliansku) a tento rok Veterné topánky III. (Kniha o Rusku). Dnes patrí k slovenským autoritám a slovenská verejnosť čaká na jeho názory na úroveň slovenskej kultúry, vzdelávania a výchovy. Usiluje sa o to, aby Slovensko a Slováci poznaním vlastných dejín a osobností získali aj po vstupe do Európskej únie nové sebavedomie.

• V spomienkach na svoje stredoškolské štúdium na Gymnáziu M.R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom sa s úctou vyjadrujete o svojich profesoroch Jánovi Durdíkovi a Jozefovi Barátovi. Aký by podľa vás mal byť dobrý učiteľ?

– Mal som skvelých učiteľov aj na Základnej škole v Bošáci, osobitne Ľudovíta Kaššovica a Dušana Dugáčka a triednu učiteľku Ľudmilu Kubovčiakovú. Iba ten kto horí, môže zapaľovať aj iných. Všetci a aj spomínaní obaja stredoškolskí profesori dostali od Boha dar zaujať ma aj získať pre nové poznávanie. S nimi bol v škole každý deň objavom a dobrodružstvom poznávania. Dobrý učiteľ si musí získať dôveru žiakov, zapôsobiť na nich celou osobnosťou, že chce zverencov naučiť vnímať bohatstvo sveta a rozvinúť ich talent aj schopnosti. Preto nie je učiteľstvo remeslom, ale vyvoleným povolaním. Je to dobre, ak to žiak, či študent cíti, že učiteľ robí svoju prácu s láskou. Na dobrého učiteľa by som mal ešte jeden nárok: aby slovenské deti v každom predmete ktorý učí, viedol k láske k svojej vlasti, k Slovensku a k úcte k slovenským predkom.

• Aká by mala byť dobrá slovenská škola?

Dostávam samé ťažké a zložité otázky. Od slovenskej školy očakávam, aby vedela žiakov a študentov zorientovať v bohatej spleti a záplave súčasných informácií aj vedomostí. Aby naučila študentov učiť sa. Aby ich naučila to najťažšie: že vedieť znamená rozlišovať. Potešil by som sa, ak by škola slovenskú mládež viedla k samostatnosti a najmä k sebavedomiu, že je porovnateľne schopná a môže vo vedomostiach súťažiť s deťmi z akejkoľvek európskej aj svetovej krajiny. Náš nový štát sa preto musí zodpovedne postaviť a aj honorovať tých nadšencov, ktorí sa podujali stať sa slovenskými pedagógmi, čo je poslanie na celý život.

• Aká je podľa vás naša škola, kde sú jej silné a slabé stránky?

Slovenská škola je silná a skvelá tam, kde rozvíja tvorivosť a invenciu študentov. Verím, že slovenských žiakov možno pre radosť zo vzdelávania získať vlastným príkladom. A tým najlepším je žičlivý, zaujatý, nezištný učiteľ alebo učiteľka. Slabinou súčasnej slovenskej školy je, že nemá dostatok prostriedkov na to, aby na konci školského roka mohli deti vycestovať na školské výlety, aby na vlastivedných výjazdoch spoznávali osobnosti a dôležité udalosti zo slovenských starých i moderných dejín, aby našim deťom vzrástlo sebavedomie, že sme skutočne veľa znamenali v dejinách Európy. Školské vlastivedné výlety po Slovensku na konci školského roka považujem za alfu a omegu výchovného procesu.

• Ste reportér a spisovateľ a podobne ako učitelia ste v každodennom kontakte s mladými ľuďmi. Poznáte ich názory aj potreby, ale aj to ako sa správajú na ulici, v obchode, alebo v dopravných prostriedkoch, či na kultúrnych podujatiach. Poznáte ich „uličnú“ dušu. Akí sú slovenskí mladí ľudia?

Myslím si, že veľmi talentovaní, vnímaví a pomerne dobre rozhľadení. Pravda už Sokrates sa vyjadroval, že mládež je skazená. Tento problém je večným súbojom generácií a patrí k nášmu svetu. Najťažšie je mladej generácii porozumieť, hľadať spôsoby ako sa priblížiť k jej mysleniu, zložité je ako pochopiť jej cítenie, lebo dnešný svet mladých emočne zraňuje. Mladí ľudia v dnešnom zložitom svete rýchlo dospievajú, ale pritom sa nestávajú zrelými ľuďmi, ktorí vedia okamžite dať správne odpovede na zložité otázky súčasného sveta. Svet ich stavia pred problémy existenčné aj sociálne, ale aj pred problémy vo vzťahoch. Ak sa im nedarí, tak svojím správaním protestujú voči staršej generácií a toto ich rebelské správanie ich dakedy privedie na šikmú plochu. Zlé je, ak je to rebelstvo bez príčiny. Preto je dôležité, ak mladí ľudia prežijú svoje formatívne roky napríklad v dobrom športovom klube, v dobrej kamarátskej partii, ktorá má a pestuje nejaký spoločný záujem. Šport a kultúra, osobitne dobrá kniha sú najlepší spoločníci do života. Samozrejme popri rodičoch, blízkych priateľoch a láskach, bez ktorých sa nedá žiť.

• Čo dnešnú mládež najviac pozitívne, resp. negatívne ovplyvňuje? Dáva slovenská spoločnosť mladým to, čo dáva rodina svojim deťom?

Žiaľ je to nízka úroveň programov slovenských masových médií, osobitne elektronických. Televízne stanice na Slovensku sú nudné, neinvenčné, ich programy sú primitívne, agresívne, pritom útočia na podprahové roviny vedomia. Neponúkajú mladým ľuďom na výber nijaké podnety, učia ich nude a ľahostajnosti. Výnimkou je Slovenský rozhlas, ktorý si zachoval programovú profesionalitu. Slovenská spoločnosť, žiaľ, nemá nijaký systém na to, aby ponúkala slovenským deťom príležitosti na rast ich talentu a profesionality. Navyše po tom, ako sa zväčšili sociálne rozdiely medzi deťmi, sa aj ich možnosti zmenšili. Našťastie, osobitne na slovenskom vidieku v menších mestách stále existujú vynikajúce folklórne, tanečné, či divadelné amatérske súbory, ktoré dokazujú, že slovenský živel je stále životaschopný. Slovenská spoločnosť s k slovenským mladým ľuďom správa ako macocha – vyháňa ich z domova za prácou, núti ich, aby svoje schopnosti odovzdávali v cudzine. Zrážky francúzskych študentov na uliciach Paríža na začiatku roku 2006 signalizujú, že opäť môžeme rátať s revolučným pohybom mladých ľudí, ktorí sa chcú uplatniť a presadiť najmä doma, vo vlasti!

• Vaše novinárske začiatky sa spájajú s redakciou Kultúrny život v šesťdesiatych rokoch. Stretli ste sa tam a veľa naučili od takých osobností ako boli Juraj Špitzer, Roman Kaliský, Ladislav Mňačko, Pavel Ličko, Miloš Ruppledt a ďalší. Akú úlohu zohrávajú osobnosti ako pozitívne vzory v živote mladého človeka?

To, že som v živote mohol ako novinár rásť v blízkosti výkvetu slovenského novinárstva a pri najlepších reportéroch akých slovenská zem zrodila, ma pozitívne poznačilo na celý život. Najkrajším darom pre mladého človeka je žičlivý starší kolega, ktorý sa vie podeliť o skúsenosti, ale ktorý vám aj nezištne odovzdá vlastné objavy, na ktoré v tvorivom procese sám prišiel. Redakciu Kultúrneho života, kde som ako elév začínal, považujem za jednu z najlepších redakcií v Európe v 60-tych rokoch 20. storočia. Bol to veľký dar, že som mohol pri tvorivej práci sledovať Romana Kaliského či Ladislava Mňačka.

• Ako istú domácu vlastnú úlohu ste si zvolili to, že rozširujete slovenskú historickú pamäť. Pomohli ste osadiť desiatky pamätných tabúľ, ale aj pamätníkov významným slovenským osobnostiam, nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Na čo je to dobré? Nachádzate vo svojom okolí a u zodpovedných ľudí pre tieto svoje iniciatívy pochopenie?

Esejista Alexander Matuška napísal, že národu nemožno žiť zo dňa na deň, že sa musí starať o ukotvenie svojej historickej pamäti. A rovnako ako národ, aj každý jednotlivec, každý Slovák by sa mal postarať o úctu k svojím predkom. Okrem pamätných tabúľ z kovu a granitu na rodných domoch a na historických miestach, však musíme pestovať aj úctu v nás samých, v našej mysli, v našom vedomí. A tá sa pestuje vzdelávaním a rozširovaním vlastného poznania o slovenských vynikajúcich osobnostiach a dôležitých udalostiach. Podarilo sa mi osadiť pamätník Alexandrovi Dubčekovi pri Humpolci neďaleko od miesta, kde tragicky havaroval. Dubček je dnes spolu so Štefánikom azda najznámejším Slovákom na svete. Obdivoval ho rovnako švédsky premiér Olof Palme, ako sa aj dnes hlási k jeho myšlienkam prezident Rakúskej republiky prof. Heinz Fischer, alebo bývalý predseda Európskej komisie profesor Romano Prodi. Inicioval som osadenie bronzových plakiet Jánovi Kollárovi a Karolovi Kuzmánymu na Viedenskej univerzite, ktorí boli jej profesormi. Postaral som sa o pamätnú tabuľu redakcii Kultúrneho života na Štúrovej ulici v Bratislave, Ľudovítovi Štúrovi na dome, v ktorom býval a kde mal redakciu Slovenských národných novín, ale aj letcovi – generálovi Jánovi Ambrušovi – obom na Panenskej ulici v Bratislave, či Jurajovi Špitzerovi v Krupine. Úcta k predkom je základom každého ľudského správania. Pekný bronzový reliéf akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej som odhalil aj v Ríme v najstaršej kaviarni na svete, kam chodievali Ján Kollár, Ján Smrek a Štefan Žáry. Takže, ak tam zavítate a posedíte si pri kávičke, hľadajte reliéf nazvaný Slovenskí básnici – Poeti slovacchi nad soškou amerického spisovateľa Marka Twaina.

• Vašou srdcovou záležitosťou je najčírejší patriotizmus, kultúrnosť, vysoká mravnosť a prosperita slovenskej vlasti. Myslíte si, že takéto hodnoty vyznávajú aj dnešní mladí ľudia?

Tam, kde rodičia v rodinách alebo skvelí pedagógovia v školách mladých ľudí k vlastenectvu vedú, tam sú určite v ich srdciach prítomné. Poznám Združenie škôl s rozšíreným vyučovaním ľudovej kultúry a regionálnej výchovy, ktoré originálnym spôsobom učí slovenské deti poznať bohatstvo nášho kultúrneho dedičstva. Také učiteľky a učitelia ako Dagmar Pilková, Eva Abrhámová, Ľubica Révajová, alebo Milan Markovič, Vlado Struhár či Anton Daubner sú pre slovenské deti skutočným požehnaním. Mladí ľudia sa vedia stotožniť so slovenským vlastenectvom vtedy, ak podávajú vynikajúce výkony napríklad slovenskí hokejisti. Vtedy si neváhajú na tvár vymaľovať slovenský štátny znak, alebo sa zabaliť do slovenskej zástavy. Slovenskí športovci, ale aj špičkoví slovenskí umelci sú pre slovenskú mládež najkrajšími príkladmi toho, že byť Slovákom je veľký mravný záväzok a aj veľká česť.

• Je pojem vlasť, vlastenectvo dostatočne moderný pre dnešnú generáciu?

Tak ako človek od svojej matky získava lásku na celý život k svojej materčine, k slovenskému jazyku, v ktorom vie vyznať lásku najmilovanejšej bytosti, tak je to aj s láskou k vlasti. Slovensko po tom ako získalo svoju nezávislosť patrí k štandardným demokratickým krajinám Európy. Každý kto má chuť vzdelávať sa, bude žasnúť, koľko osobností ponúkli Slováci Európe počas storočí. Jedinečnými slovenskými vlastencami boli nielen Bernolák, Fándly a Štúr s Hurbanom, ale celkom iste aj Ján Jessenius s koreňmi v Hornom Jasene v Turci, rektor pražskej Karlovej univerzity, aj Vavrinec Benedekt z Nedožier prorektor tejto univerzity, polyhistori Ján Sambucus z Trnavy, Matej Bel z Očovej, Ján Kollár z Mošoviec, slovenský Leonardo da Vinci vynálezca Samuel Mikovíny z Ábelovej, rektor Wittemberskej univerzity Imrich Turzo.

Málo poznáme významné slovenské šľachtické rody Rakovskovcov, Radvanskovcov, Podmanickovcov, Turzovcov, Ilešháziovcov, Zmeškalovcov, hoci sa zapísali do dejín Uhorského kráľovstva významnými skutkami. Andrej Segner má na rodnom dome na Michalskej ulici v Bratislave na svojej kúrii po latinsky napísaný výrok: Čo vznikne z odvahy – pretrvá! Iba ak budeme mať odvahu priznávať sa k Slovensku, ak mu budeme prejavovať lásku ako k živej bytosti, iba vtedy bude pre nás šťastným a krásnym domovom. Pravda, každú lásku treba vedieť pestovať a šľachtiť. Inak zahynie. Lebo najväčším morom pre kvalitu života je nuda a ľahostajnosť.

• Čo by sa pre pestovanie ozajstného zvnútorneného slovenského vlastenectva malo urobiť z úrovne dospelých, štátnych úradníkov, učiteľov, rodičov?

– Najmä ukázať príklad. Lebo najkrajšia láska je preukazovaná láska. A samozrejme aj láska k vlasti. Kiež by sme Slovensko milovali aspoň tak, ako sa vyznal Jozef Miloslav Hurban: A Slovák ľúbi svoje Slovensko, toto Slovensko, tuná v malých ťahoch opísané, ľúbime si tieto svoje krásne, divné, obrovské, nebeské Tatry naše. Ľúbim ťa, vlasť moja spanilá, ľúbim ťa, kraj môj rodný, domáci, spanilý.

• Precestovali ste kus sveta, napísali knihy a všade ste hľadali súvislosti európskych krajín so Slovenskom Prečo?

Preto, aby si Slováci narovnali chrbát, aby získali nové sebavedomie,  koľko ako taký malý národ ponúkli Európe skvelých osobností. To svedčí o nesmiernom talente a životaschopnosti Slovákov.

• Aký význam má pre človeka 21. storočia slovo domov? Svet sa globalizuje, Európa ruší hranice, komunikačným jazykom sa stáva angličtina a vzdialenosti sa vďaka najnovším technológiám skracujú?

Odpoviem citátom zo Sládkoviča: Slovensko moje – rodisko moje a mohyla mojich kostí. Svet je síce krásne miesto, ale pre mňa je to pravé miesto pre život práve moje milované Slovensko. Vlasť je len jedna! Keď sa Jana Wericha pýtali, keď žil počas vojny v emigrácii v New Yorku, prečo si ho nemôže zamilovať, odpovedal: „Tu som s nikým nehrával guľky, ale v Prahe áno!“ Rodisko je ako pečať vtlačená do ľudskej osobnosti a domov nie je tam, kde je dobre, ale kde žijú najbližší moji a kde som prežil svoje lásky. Iba tam je skutočný domov.

• Aké by malo byť poslanie školy a učiteľa pri vysvetľovaní pojmu domov?

Učiteľ môže najmä prebúdzať záujem, ukazovať cestu, byť zvláštnym tajným kompasom, ktorí mladým deťom, žiakom a študentom robí navigátora na ceste životom. Domov je skrátka jedinečno. Je to najväčší dar, ktorý okrem lásky dostávame od života. Domov je istota, večný prístav, do ktorého sa môže človek kedykoľvek vrátiť aj ako stratený syn, ktorý možno v istom okamihu sklamal svojho otca. Ale veď práve najbližší, otec, mama, súrodenci vedia odpúšťať. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať – napísal básnik. Domov ale symbolizuje najmä najbližšia osobnosť zo všetkých na svete – matka.

• Napísali ste stovky článkov a reportáží, ktoré obsahujú mnohoraké posolstvá. Aké posolstvo by ste vyslali k slovenským učiteľom?

Najskôr by som sa im zo srdca poďakoval za výchovnú a vzdelávaciu prácu, ktorú nezištne robia pre slovenské deti. A poprosil by som ich, aby napriek nevďaku aký voči nim často samotní žiaci prejavujú, niesli svoju jedinečnú štafetu pri formovaní mladej generácie ďalej. Nik a nič nenahradí poslanie učiteľov. Sú to novodobí Prometeovia, vlastne nosiči ohňa poznania. S veľkou úctou a vďakou sa pred nimi skláňam.

Ľubomír Pajtinka, 2010, in: Technológia vzdelávania