Rozhodujúci pre náš život je spôsob komunikácie.

PhDr. Tatiana Lesayová, psychologička, protokolaristka

V roku 1994 – 1995 bola riaditeľkou Odboru starostlivosti o učiteľa na Ministerstve školstva SR. Rozhľadená, múdra, pokojná žena. V tom čase sa pracovalo na mnohých nových veciach, ktoré sa týkali najmä projektu Konštantín z ktorého mnohé prvky oživili naše školstvo. Potom zmenila svoje profesijné smerovanie . Dnes je vyštudovaná psychologička, personálna poradkyňa PhDr. Tatiana Lesayová jednou z najrenomovanejších odborníčok na protokol, spoločenskú komunikáciu, tréningy manažérov, ale aj učiteľov, politikov od regionálnej až po najvyššiu úroveň. Súčasne je aj matkou dnes už dospelých detí, takže tém na rozhovor máme neúrekom.

• Aké boli vaše životné cesty po skončení práce na Ministerstve školstva?

Z ministerstva som nemusela odísť, po odvolaní z riadiacej funkcie mi ponúkli pracovať v sekcii Veda a technika. Ja som to však odmietla. Nevedela som si predstaviť, čo by som na Slovensku v mojej oblasti z pozície MŠ mohla robiť. Ale nové zamestnanie sa mi hľadalo ťažko. Robila som na projekte boja proti drogám, tlačovú tajomníčku, výkonnú riaditeľku v personálnej agentúre.

• Ako si dnes spomínate na čas, ktorý ste pracovali pre slovenských učiteľov?

Bola som na MŠ v období tesne po rozdelení Československa a tak sa prijímalo veľa nových zákonov a vykonávacích predpisov. Spomínam si na to obdobie ako na čas prežitý aktívne, dynamicky. Mali sme elán a optimizmus, verili sme, že všetko to má zmysel. Viedla som napríklad pracovnú skupinu, ktorá pripravovala návrh Zákona o štátnej službe a mne sa vytvorenie a prijatie zákona v takej podobe ako sme ho navrhovali zdalo výborné pre všetkých štátnych zamestnancov a teda aj väčšiny učiteľov. Keď však porovnávam platný Zákon o štátnej službe s tým, ktorý bol v našom návrhu, zdá sa mi, že sú to úplne odlišné dva zákony. Škoda.

• Čomu sa venujete v súčasnosti?

V marci 1997 som si založila personálnu agentúru ASMEA s.r.o. Začala som s tým, že sa budem venovať komplexnému personálnemu poradenstvu v oblasti zdravotníctva. Predstavovala som si, ako budem zamestnávať lekárov – špecialistov a potom ich „požičiavať“ v rámci personálneho lízingu do nemocníc alebo súkromných zariadení. Myslela som, že bude veľký záujem zo strany lekárov nájsť prostredníctvom moje firmy iného lekára na zastupovanie počas dovolenky, choroby. Veľa z týchto mojich predstáv sa neuskutočnilo. Narazila som na strach pracovať na personálny lízing alebo byť zastupovaný iným lekárom. A tak som založila ďalšiu firmu ASMEA SQ s.r.o. a rozšírila som všetky služby aj pre ostatné oblasti. Zaoberáme sa rôznymi činnosťami – vzdelávaním a trénovaním ľudí v mäkkých zručnostiach, zisťovanie psychickej spôsobilosti na určitú pozíciu, kariérnym poradenstvom a organizovaním spoločenských podujatí a konferencií na kľúč.

Hoci som bola veľmi nešťastná, keď som odchádzala z MŠ, dnes pani ministerke Slavkovskej ďakujem, že som objavila v sebe schopnosti a našla možnosti robiť túto prácu, ktorá je mojou sebarealizáciou, radosťou a dokonca aj oddychom. Stále sa niečo nové učím, snažím sa starať aj o fyzické telo aby som čo najdlhšie mohla túto prácu robiť.

Keď dnes stretávam mojich bývalých kolegov a hovoria mi ako im je zle, ako sa boja, že prídu so zmenu vlády o miesto, ja im vždy poviem: „Neboj sa! Nech máš koľkokoľvek rokov a myslíš si, že nevieš robiť nič iné len to, čo si doteraz robil, nemusíš sa báť.“ Skutočne, keď príde chvíľa, že stratíte zamestnanie a začnete sa „vŕtať“ v sebe a svojich talentoch na čo máte – zistíte, že ich máte oveľa viac ako ste používali doteraz. A potom už stačí mať chuť a elán niečo nové robiť pre seba a druhých. Niekedy ako hnací motor stačí strach, že nebudete môcť dať svojim deťom to, čo potrebujú .

• Pani doktorka, ako vnímate súčasnú klímu v medziľudských vzťahoch v našej spoločnosti? Sme iní, ako trebárs naši susedia?

Z môjho pohľadu je viac závisti a súperenia. Menej nám záleží na tom, čo si o nás myslia druhí, ideme za svojimi cieľmi bez ohľadu na „cestu k cieľu“. Nechcem sa tváriť že som ideálna, ale keď ma pochytí závisť, zapnem všetky motory, aby som aj ja dosiahla to, čo závidím. Neriešim to ale tým slovenským „zdochla mi koza, nech zdochne aj susedovi“. To by ma nikde neposunulo a nikomu by to nepomohlo. Z mojej skúsenosti viem, že Česi, Poliaci ale aj Maďari si pomáhajú viac ako my.

• Ako sa k sebe správame, aká je úroveň poznania spoločenských pravidiel a etikety v našej spoločnosti?

Pri tejto otázke ma napadla jedna udalosť, ktorú som zažila ako pracovníčka MŠ. Bola som na služobnej ceste v Dánsku a v rámci spoločenského programu nás naši dánski kolegovia pozvali do írskej reštaurácie. Objednali nám pečené bravčové rebierka. Čašníci nám priniesli s jedlom aj každému malú misku s vodou, kde plával plátok citrónu. Čo myslíte, že sme s tou vodou urobili? Vypili sme ju. Nikoho nenapadlo, že je to na umývanie rúk, pretože sme si brali rebierka do rúk.

Alebo si spomínam, že prišla k ministrovi návšteva z Japonska. Prvé čo návšteva dostala od sekretárky bola káva. Porozdávala ju návšteve ako karty a bola spokojná, ako sa dobre o nich postarala. Nikto z nás nevedel, že v takej krajine ako Japonsko sú aj takéto neverbálne signály veľmi dôležité a vyžadujú znalosť etikety. (Podľa pravidiel etikety je podávanie kávy neverbálny signál, že stretnutie má byť krátke alebo že sa blíži ku koncu.)

Keď porovnávam účastníkov vzdelávania pred cca 10 rokmi a dnes, musím povedať, že sa ľudia veľa naučili. Sú ešte kapitoly, ktoré nemáme zvládnuté – ako je napríklad obliekanie sa do práce. Je na škodu celého rezortu, ak v oblečení síce vyzeráme „in“, ale nevyzeráme v súlade s rolou, ktorú zastávame. Aj naše oblečenie prispieva k tomu, že si nás druhí vážia viac alebo menej.

• Ako hodnotíte túto úroveň u detí a mládeže? Dávame jej dobrý základ do života?

Či sú ľudia mladší alebo starší, na každom vidno, či pravidlá slušného správania sa, ohľaduplnosť a takt majú zvnútornené alebo nie. Hlavne na mladých ľuďoch veľa vidno, aké majú vzory. Ak naučím deti od malička vedieť poprosiť, poďakovať, pozdraviť sa, tak v dospelosti sa určite nestane, že to prestane používať. Je to proste zvyk a zvyk je železná košeľa. Napríklad, na tréningoch sa mi sťažujú väčšinou dámy, že ich nezdravia mladší kolegovia. Ak sa pozrieme do pravidiel etikety zistíme, že muž má prednosť pred ženou až od úrovne ministra. To znamená, že aj keby bol mladší muž nadriadený staršej dáme, aj tak by ju mal pozdraviť ako prvý. Až keď sa stane ministrom, mohol by očakávať, že bude pozdravený ako prvý. Poznám mužov, ktorí ani v tom najvyššom postavení v rámci štátu a načakajú na pozdrav od ženy. Sú proste gentlemani. Vyzerajú stále elegantne a dôstojne. Takých si zvykneme aj viac prirodzene vážiť ako tých, ktorí demonštrujú svoju formálnu autoritu takýmto spôsobom.

Jedna vec sa mi nepáči, aký príklad dávame deťom ale aj mladým dospelým: keď mladý človek nastúpi do zamestnania, starší kolegovia mu zvyknú tykať a mladý človek vyká. Mne to pripomína stredovek. Ja to vnímam ako nedostatok úcty k mladému človeku. Viem, že u mnohých takéto správanie sa zo strany starších vyvoláva skrytú agresivitu a snahu opätovať prejav neúcty.

• Svoju pozornosť venujete aj téme time manažmentu, teda, správnemu a efektívnemu využívaniu svojho času človekom. Vieme hospodáriť s našim časom?

Ak nebudeme so svojím časom narábať my sami, budú s nim narábať druhí. Bola som pár mesiacov nezamestnaná a po pár týždňoch som zistila, že to, čo som si plánovala urobiť pre seba som neurobila, ale robila som „pomocníka“ celej mojej rodine „mami, zaskoč mi tam, ty máš teraz čas…“ a pod. Aj vtedy som si uvedomila, že ak chcem niečo urobiť, dosiahnuť, potom si to musím pomenovať a dať tomu priestor – čas a energiu. A tá najdôležitejšia vec je motivácia – hnací motor. Úplne ináč si organizujeme čas pre nejaký cieľ ak sme silne motivovaní a ináč, keď motivácia nie je až taká veľká. Ak chýba, odradí nás od cieľa aj tá najmenšia prekážka. Preto chudnúť k letu s tým, že máte kúpenú dovolenku je iné, ako keď ani neviete, či niekde pôjdete. Ak ste motivovaný, nájdete si čas na každodenné cvičenie. Ak nie, všetkým vysvetľujete, že na cvičenie nemáte čas. Nemáme čas len na tie veci, ktoré nie sú našou prioritou. Za všetky rozhodnutia ktoré robíme sme zodpovední. Teda aj za to, čo sme si určili ako priority a čo sme tým dosiahli alebo nedosiahli. Kto vie múdro stanovovať svoje priority a svoje ciele chce naozaj dosiahnuť, potom ich aj dosiahne. Celú svoju aktivitu nasmeruje k cieľu.

“Ak milujete svoj život, nestrácajte čas, pretože čas je to, z čoho sa skladá život” – Bruce lee

• Ľudia sú príliš často zvyknutí riešiť konflikty hádkou, krikom. Čo by ste im poradili, aby dosahovali v takýchto situáciách lepší a pokojnejší výsledok?

Mňa rodičia učili, aby som radšej ustúpila a nešla do konfliktu. Nazývali to „múdrejší ustúpi“. Čím som dlhšie na svete, tým viac som presvedčená, že to nebol celkom správny postoj. „Múdrejší ustúpi“ by to bolo vtedy, ak by som sa po ústupe netrápila, že som ustúpila. Ale ja som sa trápila a vyčítala som si, že som ustúpila pod tlakom niekoho, kto sa mi vyhrážal alebo ma citovo vydieral. Vždy potom som sa dušovala, že nabudúce už neustúpim. Nestalo sa tak. Nevedela som zniesť krik, hnev alebo slzy zo strany niekoho druhého. Potom u mňa vznikol pretlak z potlačených emócií a vybuchovala som tam, kde to nemalo nič spoločné s tými, ktorí ten pretlak u mňa vyrobili. Naučila som sa nebáť hnevu druhých a ich kriku. Som sama sebe pánom a preto nedovolím, aby ma niekto obral o môj pokoj. V takej situácii ostávam pokojná a riešim veci len na racionálnej úrovni. Riešim problém, nevenujem sa emóciám. Šetrím si energiu. Možno sa to zdá ťažké, ale naučiteľné. Nemíňate energiu na potlačenie emócií, ale na vyriešenie problému. Netreba problémy nabaľovať tým, že sa neriešia. Pomôžeme tým nielen sebe ale aj druhým. Ak na mňa dnes niekto kričí, tak mu poviem, že keď tak kričí, ja mám problém sa s ním rozprávať. Väčšinou sa to potom zmierni. Ak nie, nepokračujem v rozhovore. A keď som zase ja na niekoho nahnevaná a počujem sa, že zvyšujem hlas, tak svoje emócie zlegalizujem a poviem, že som nahnevaná ale poviem aj prečo a čo by som chcela aby sa zmenilo. V konflikte by sme sa nemali cítiť ako súperi, ale ako spolupracujúce osoby, pretože máme obaja problém, ktorý keď vyriešime, tak sa nám uľaví. Ale mali by sme myslieť na to, že ak sa uľaví len nám, problém alebo konflikt sa obyčajne neskončí, môže pokračovať. Preto treba myslieť aj na to, aby sa uľavilo aj druhej strane. Dobre vyriešený konflikt má jeden základný znak – ak vzťahy nezlepší, tak ich minimálne nezhorší.

• Dalo by sa povedať, že ste takpovediac odborníčkou na správny a úspešný život človeka. Žijeme dnes dobre a správne, aby sme dosahovali úspech a vnútornú harmóniu i spokojnosť samých so sebou?

Odporúčam prečítať si knihu Jima Loehra a Tonyho Schwartza: Buďte ve formě. Je to kniha o zdraví, šťastí a vysokej výkonnosti, je o hospodárení s energiou. Veľmi mi pomohla, keď som mala vážnejšie zdravotné problémy a zamýšľala som sa nad svojím životom ako ďalej. Naučila som sa pracovať so štyrmi druhmi energie, ktorými sme obdarovaní (fyzická, emočná, duševná a duchovná). Nerobím podrazy môjmu telu a ono potom nerobí podrazy mne. Počúvam ho a snažím sa ísť s ním, nie proti nemu. Je to niekedy ťažké, svet ponúka toľko lákadiel… Vždy myslím na dôsledok a to mi pomáha odolať. Niet väčšieho víťazstva ako nad samým sebou.

• Ako vnímate stav komunikácie v našich rodinách, ale aj v spoločnosti?

Pri tejto otázke ma napadla jedna udalosť, ktorú som zažila, keď boli deti malé. Pochádzam z Oravy a tak som moje deti z času na čas nechala mojej mame, aby si užili čerstvý vzduch, prírodu. Keď mali okolo 8 – 10 rokov, nechceli k nej chodiť. Čudovala som sa prečo, veď moja mama bola stelesnené dobro, dokonca som jej veľakrát vyčítala, že deťom všetko dovolí. Deti sa mi žalovali, že babička stále niečo robí, nemá na nich čas, cítili sa opustené, nebavilo ich to tam. Keď som to povedala mame, vyhŕkli jej slzy: „Ja som chcela, aby bolo o nich čo najlepšie postarané, aby mali upratané, boli v čistom, aby bolo navarené a už som potom nemala čas sa im venovať“. Takto nejako to možno je aj v niektorých rodinách. O deti je postarané, ale ich dušička je opustená.

• V čom spočíva hlavná časť problémov vo vzťahoch učiteľ – žiak?

Práve v tých vzťahoch. Vo vzťahoch je obrovská tzv. vyjednávacia sila. Dobré komunikačné zručnosti sú najlepším prostriedkom na vytváranie vzťahov. Ak chceme vzťahy vytvárať a udržiavať, mali by sme sa správať k sebe tak, že si dávame najavo ako nám záleží na tom druhom, máme ho radi, snažíme sa mu porozumieť aj napriek tomu, že máme iný názor. A keď presviedčame, dávajme argumenty nie také, ktoré prinášajú výhodu nám, ale ktoré prinesú výhodu tomu, koho chceme presvedčiť. Presviedčajme tak, aby sme nemotivovali žiakov, deti zvonku (tresty), ale zvnútra (nerobí alebo robí niečo preto, lebo sa presvedčil, že to je pre neho tak lepšie).

K tomu ako príklad jedna príhoda, ktorú som zažila. Prišla som do školy počas prestávky a keď som prichádzala ku schodom, videla som, ako šmýka po zábradlí asi 8 ročný chlapec. Koniec nebol vydarený, pretože spadol a poriadne sa buchol. Hneď pri ňom stála pani učiteľka a keď prezrela, či sa mu niečo nestalo, začala ho karhať, že ak ho ešte raz uvidí šmýkať sa po schodoch, zavolá rodičov a dostane dvojku zo správania. Pri takejto komunikácii si chlapec odnesie ponaučenie, že sa šmýkať môže len vtedy, ak ho učiteľka neuvidí, aby z toho nebol problém. Predstavovala som si, ako by chlapec zareagoval, keby k nemu prišla učiteľka a opýtala sa ho kde ho bolí, dala mu najavo, že s ním súcití, že ho to určite veľmi bolí a potom mu pripomenula: „Vidíš, keď budeš toto robiť, môže to dopadnúť ešte horšie. Aj teraz si si mohol vážne ublížiť na celý život. Tvoji rodičia by boli z toho nešťastní, smutní, nemohol by si robiť s kamarátmi to, čo robíš dnes…“ Myslím, že to by ho presvedčilo viac, že takéto aktivity sú pre neho rizikové a z vlastného presvedčenia by sa im vyhýbal.

• Prečo je v súčasnosti veľa konfliktov a problémov u súčasných detí a mládeže?

Dnes je viac konfliktov nielen u detí a mládeže, ale všeobecne u ľudí. Narastajúce množstvo informácií, príležitostí, konkurencie vytvára podklad na veľké množstvo frustrácie u každého z nás. Frustrácia je chronický vnútorný konflikt medzi tým čo by sme chceli a tým, čo môžeme. Ja sa stále učím, že sú určité veci v mojom živote, ktoré neviem zmeniť aj keď veľmi chcem. K tým sa snažím zmeniť postoj a netrápiť sa nimi. Zbytočne by som plytvala energiu, ktorá mi bude chýbať inde. Preto keď sa ľudia hádajú a hnevajú na politickú situáciu, hromžia na toho, na iného, ja sa vždy opýtam: „Môžeš s tým teraz ty niečo urobiť? Ak nie, tak prečo zbytočne strácaš čas a energiu? Čo tým zmeníš? Zaoberaj sa tým, čo zmeniť môžeš a to rob s plným nasadením.“

A potom si myslím, že aj deti, aj učitelia sú preťažení. Temer všetci sme pod veľkým tlakom a ak nemáme spôsob pravidelného uvoľňovania pretlaku primeraným spôsobom . Nenaučili sme deti vhodným obranným reakciám v strese, pretože sami sme ich nepoužívali. Keby deti videli, že jeho rodič keď má viac stresu, tak viac dbá na telesný pohyb, dáva pozor na stravu a alkohol, kávu, aby telo ešte viac nepreťažoval, budú sa podobne správať aj oni. Ja keď som v chronickom strese, hodne doma upratujem, robím v záhrade, chodím na prechádzky. Na mojich deťoch vidím, hoci už ani jedno so mnou nebýva, že jablko nepadá ďaleko od stromu.

• Ako hodnotíte dnešnú komunikáciu učiteľov a rodičov, resp. rodičov a učiteľov? V ktorých bodoch by sa mala, či mohla zmeniť?

Učiteľom aj rodičom odporúčam, nebuďte súperi. Snažte sa nájsť takú alternatívu riešenia problému, ktorá by aspoň čiastočne uspokojila obidve strany. A ak sa nedá pristúpiť ku kompromisu, nájdite spôsob, ako presvedčiť druhú stranu, že to, čo robíte je dobré pre druhú stranu.

• Majú dnešní rodičia dosť času na svoje deti? Čo by mali robiť, aby boli vzťahy v rodine pevnejšie, úprimnejšie, čo posilňuje súčasnú rodinu?

Minule som čítala zaujímavý fakt, že dnešní rodičia majú na deti viac času ako to bolo pred 100 rokmi. Ale fyzicky boli s deťmi vtedy viac času ako sme dnes. Dnešná doba je náročná na nás všetkých, pretože všade sa očakáva, že budeme perfektní . A na to treba veľa času. Takže čo akútne nemusíme, to nerobíme. Môj názor je, že nemusíme s deťmi stráviť hlavne veľa času, ale v čase, keď sme s nimi, treba byť sústredený, koncentrovaný len na ne. Je dobré, ak sú naše rozhovory s deťmi zmysluplné pre obidve strany, neponáhľame sa a nie sme nervózni, deti cítia, že nám na rozhovore s nimi záleží a nad všetkým, čo hovoria rozmýšľame, snažíme sa ich pochopiť a porozumieť. Je dobré dať si pozor na to, aby sme viac počúvali, ako rozdávali rady, čo majú a nemajú urobiť alebo posudzovali čo je dobré a čo nie. Bolo by najlepšie, keby sme mali stále deti ako partnerov v komunikácii, nie až keď dospejú.

• Ako ste vychovávali svoje deti vy? Ste spokojná s výsledkom svojej výchovnej práce?

Keď boli moje deti malé – moja svokra – bývalá učiteľka mi vyčítala, že som nenaučila deti poslúchať „na slovo“. Večne som sa s nimi o všetkom dohadovala, presviedčala ich a stálo ma to dosť námahy. Tak je to dodnes a ja to neľutujem, že to tak bolo. Keďže sme si nehovorili len to čo chceme alebo čo nechceme ale aj prečo to je tak a prečo by sme chceli aby to bolo ináč, viac sa poznáme, viac vieme predvídať, čo tomu druhému vyhovuje a čo nie. Je to síce na čas náročnejšie, ale vybudovali sme si veľmi pekné vzťahy, ktoré majú pevné základy a o ktoré sa dá v ťažkých chvíľach oprieť (či už z našej strany – rodičov alebo detí). Mám štyri deti, z ktorých už ani jedno nie je doma a dodnes neprejde deň, aby sme si aspoň nezatelefonovali. Môj syn žije päť rokov v New Yorku a keď sa sním nespojím v ten deň do 8. hodiny večer cez skype, tak mi hneď telefonuje „mami kde si?“ Niekedy si ale trochu vyčítam, že som veľmi zdôrazňovala dôležitosť vzdelania, aby boli v práci výborní, až výnimoční, lebo len tak môžu pomáhať „hýbať“ svetom. Zobrali to tak vážne, že všetci štyria niekedy aj na úkor zdravia sa venujú práci a stále študujú. A keď sú chorí, tak ma to trápi a chcela by som to zmeniť. Ale svet nie je taký jednoduchý, aby sa veci menili tak, ako práve chceme.

• Čo dnes robia vaše deti?

Môj syn Radko vyštudoval Ekonomickú univerzitu, ale po skončení mal pocit, že to nie je to, čo by chcel v živote robiť. Tak študuje už piaty rok operný spev v New Yorku. Vybral si ťažkú cestu, sú tam asi najlepší z najlepších, musí sa poriadne obracať. Moja dcéra Danka je lekárka – pediatrička, Katka pracuje v Bábkovom divadle – vyštudovala dramaturgiu a réžiu a najmladšia Terezka študuje medzinárodné vzťahy v Prahe. Ja som študovala 5 rokov na vysokej škole v Moskve a myslím, že to bola jedna z tých veľmi dobrých vecí, pre ktoré som sa v živote rozhodla. Preto aj moje deti podporujem v tom, aby vyhľadávali príležitosti stáže alebo štúdia aj v iných krajinách, učili sa jazyky, získavali úplne iný prehľad o odbore a veciach ako keď je človek odkázaný len na domáce prostredie.

Odporúčam všetkým rodičom aj učiteľom podporovať deti nebáť sa, veriť si. Pretože len tým, že prekonajú strach – získajú vedomie o tom čo dokážu a čo je nad ich sily.

• Prebrali ste do svojej výchovy aj niečo z toho, ako vás vychovávali vaši rodičia?

Láskavosť a trpezlivosť. To bol vzor od mojej mamy. Bola taká ku všetkým deťom, s ktorými prišla do kontaktu. Bola učiteľka.

• Čo pre vás znamenajú tradície a dobrá výchova?

Znamenajú pre mňa istotu do budúcnosti.

• Aké je vaše životné krédo?

Veľmi si želám, aby môj život a všetko čo robím malo zmysel nielen pre mňa ale pre všetkých, s ktorými som prišla alebo ešte len prídem do kontaktu.

Každý večer sa modlím, aby sme boli zdraví, múdro sa rozhodovali, mali sme lásku a pokoj v duši a nikomu sa nič zlé nestalo. To isté si želám na Vianoce i každý deň pre seba a to želám aj iným.

(Ľubomír Pajtinka, 2011 in: Rodina a škola)