Divadlo i škola – to sú chrámy dobra a poznania.

Mgr. art. Juraj Sarvaš, herecká legenda

Legenda slovenského herectva, scenárista, režisér, organizátor a najmä vynikajúci recitátor majster Doc. Mgr. art. Juraj Sarvaš sa narodil na výročie pádu Bastily a v tomto roku bude sláviť neuveriteľnú osemdesiatku. Vynikajúci človek, ale aj vlastenec v tom najhlbšom význame slova. V hlave nosí dodnes tisícky veršov a stovky strán divadelných i hereckých textov postáv, ktoré hral na javiskách divadiel a pred objektívmi televíznych, či filmových kamier. Súčasne je učiteľom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

• Kam siahajú Vaše korene, kde ste vyrastali, kde ste prvý krát uzreli svetlo sveta?

Korene každého človeka sú veľmi dôležité. Ja som sa narodil v slávnom mestečku, ktoré sa volalo Radvaň. Slávne bolo nielen preto, lebo tu pôsobil a kázal Andrej Sládkovič, ale aj preto, že tam žili vynikajúci remeselníci – hrebenári a po tretie aj preto, že malo 3 kaštiele. Nádherný Radvanský kaštieľ, potom typicky rozprávkový Barcziho kaštieľ, okolo ktorého tiekol potok, ktorý ústil do mlyna, kde bol mlynárom Terem a nad týmto mlynom bola malá chalúpka, kde som sa narodil. A potom tu bol krásny čechovovský Tihanyiovský kaštieľ „Od Francíkov“. Keď k tomu pridáme Radvanský jarmok, tak treba uznať, že to bolo naozaj slávne mestečko. Krstený som bol v kostole, kde kázal Sládkovič. Ja sa dodnes rád odvolávam na tohto veľkého básnika, ako by mi sudičky práve tohto básnika vložili do môjho života. Celý život sa zaoberám Sládkovičom, nielen jeho životopisom, dielom ale najmä jeho básňami.

Narodil som sa ako ôsme dieťa a paradox je, že aj Sládkovič bol v poradí ôsmym dieťaťom. Je to zhoda náhod. Pamätám si ako ma raz moja mama, ktorá bola obyčajná robotníčka zobrala za ruku a povedala : „Ideme na odhalenie sochy Andreja Sládkoviča“. V roku 1941 sa v Radvani odhaľovala socha Sládkoviča, ktorá je tam dodnes. Ešte som síce nechápal, čo všetko sa tam hovorilo, ale ten moment sa mi vryl navždy do pamäti. Preto aj dnes hovorím, že už malé deti treba brať na kultúrne podujatie, to všetko sa im zapíše do ich duše, ako základ budúceho vzťahu k umeniu. Deti síce nemusia ešte všetkému rozumieť, ale už v skorom veku prijímajú do svojho srdiečka kultúrne hodnoty, atmosféru.

Vlani vyšla veľká kniha o Radvani a objavil som v nej fotografiu práve z odhaľovania sochy Andreja Sládkoviča a na obrázku je aj môj brat ako recituje na tribúne. Radvaň je už dnes myslím, zbytočne integrovaná do Banskej Bystrice. Toto je jedna možno povedať poetická rovina môjho rodiska.

• Do akej rodiny ste sa narodili?

Paradoxom je, že ja som pohrobok. Otec zomrel pred mojím narodením. Narodil som sa ako ôsmy, dve deti pred tým zomreli, takže nás zostalo mame na krku šesť. Otec mal zranenia z I. svetovej vojny a to sa prejavilo na jeho zdraví a na následky napokon aj zomrel. Rodina zostala bez prostriedkov. Niekedy, keď o tom rozmýšľam, myslím, že to bol snáď zázrak, ako nás dokázala naša mama vychovať. Ona robila u murárov, robila kde sa dala zarobiť koruna, aby nás uživila. Stará mama chodila obíjať borievky a tie za pár grošov predávala do továrne na likér.

• Čo vás formovalo?

Naša mama ani nemala veľa času na našu výchovu, lebo musela veľa robiť, ale vychovávala nás svojím príkladom vzťahu k životu, k hodnotám, vychovávala nás svojou pracovitosťou, zodpovednosťou. Cítil som, že ju nemôžem sklamať.

A potom bolo veľmi dôležité okolie, prostredie v ktorom sme žili, ľudia v ktorí si navzájom pomáhali ako sa dá. Keď matka robila v továrni na vatelín, to bola v Bystrici taká malá továrnička, tak si majiteľ Kőmeny zavolal tetku Snopkovú z Radvane a povedal : „Vy sa dohodnite ako budete robiť, teda jedna môže robiť jeden týždeň a druhá druhý, aby ste si aspoň takto pomohli“. V tom čase sme rástli na ulici, ale tá ulica mala svoje zákony, svoju morálku, moja mama sa nehnevala, keď nás niekto vyhrešil, nie ako teraz, keď učiteľ zvýši hlas na žiaka, hneď prídu rodičia do školy sťažovať sa na takéhoto učiteľa. V mojom živote mala úžasné miesto škola. Do evanjelickej ľudovej školy som začal chodiť v Bystrici, mali sme výborných učiteľov. Napr. pani učiteľka Fabrová na konci prvého ročníka mi doniesla v papieri zabalených 65 korún ako najlepšiemu žiakovi. To bola obrovská pomoc pre mňa, ale aj pre mamu. V druhom ročníku sme mali pána učiteľa Drobu, ktorý bol veľmi prísnym učiteľom. Ale keď sa hneval búchal trstenicou iba po lavici. V štvrtej ľudovej nás učil správca Slivka, ktorý bol vynikajúci ochotník-divadelník. V piatej pán učiteľ Halát. V tom čase sa robili úžasné zborové recitácie. Ja sa dodnes pamätám, že sme robili Krasku – Nox et solitudo a zrazu mne pán učiteľ dal povedať jeden verš. Ja som ho povedal a on zistil, že by som mohol mať talent na recitovanie. Potom mi dal naučiť sa jednu básničku naspamäť, s ktorou som mal vystupovať. Ako chudobný chlapec som však nemal vhodné šaty, ale požičali mi ich u Vaneka, ktorý mal syna a jeho otec bol krajčír. Od piatej ľudovej som išiel do meštianky. Napokon som sa dostal na výborné gymnázium, kde som začal hrávať aj futbal a tiež som chodil do mestského divadelného združenia, kde som začal hrávať divadlo. To všetko nejako formovalo človeka. V tom čase sme mali aj samovzdelávací krúžok Detvan. Takže na moje formovanie pôsobila rodina, škola a vtedajšia spoločnosť. Ak niečo z tohto vypadne alebo zlyhá, deti nemajú šancu na dobrú výchovu a vzdelanie ani dnes.

• Bola Vaša mama prísna?

Nie, moja mama nebola prísna. Vychovávala nás skôr vlastným príkladom. Bola nábožensky založená, ale v otázkach viery bola veľmi tolerantná. Boli sme evanjelici, ale neraz sme chodili aj do bližšieho katolíckeho kostola. Musím povedať, že nikto z nás, ktorí sme vyrastali v tom čase na ulici, nevyrástol ani za gaunera, zlodeja alebo zlého človeka.

• Aká bola Vaša cesta k herectvu?

Od strednej školy som hrával divadlo, recitoval, vystupoval. V Bystrici fungovalo úžasné mestské divadlo, som presvedčený, že aj dnes by každé mesto aj dedina mali mať svoj divadelný či hudobný súbor, aby dali mladým ľuďom možnosť na umelecké prejavenie sa. V tom čase bola v roku 1950 založená Vysoká škola múzických umení, ja som maturoval o rok neskôr. Napriek tomu, že som pôvodne uvažoval o medicíne, napokon zvíťazili múzy. Najstarší brat Andrej, neskorší riaditeľ Slovenského rozhlasu, mi vtedy povedal : „Choď, ale potom nebanuj!“

V tom čase sme hrali Šarišské čudo a na návšteve nášho gymnázia a besede bola Margita Figuli a český básnik František Branislav. Ja som ich pozval na predstavenie do mestského divadla, na našu hru a oni neodmietli. Po predstavení mi dokonca povedali : „Máš na to, choď na skúšky“ a to ma povzbudilo k štúdiu herectva. Tak som teda na skúšky šiel, prijali ma a dostal som sa do triedy profesora Bagara. Mal som úžasné šťastie na generáciu divadelných učiteľov – Mária Meličková, Andrej Bagar, obaja Borodáčovci, Mikuláš Huba, Viliam Záborský a ďalší.

Po skončení som nastúpil do Zvolenského divadla.

• Ste otcom dcéry, ktorá išla vo vašich šľapajach. Aký ste boli, či aký ste v roli otca ?

S mojou bývalou manželkou, s ktorou sme spolu skončili štúdium, Zlaticou Gillovou máme dcéru Svetlanu.

Napriek nášmu rozchodu sme venovali dcére všetky sily a čas. Myslím, že je to správne. Samozrejme, tá hlavná ťarcha výchovy v takýchto situáciách býva vždy na matke, ale pri výchove treba oboch rodičov, aj keď sa títo rozídu. Svetlana krásne recitovala, spievala, tancovala a napokon vyštudovala Janáčkovu akadémiu umení v Brne a je herečkou a muzikálovou speváčkou. Pôsobí tam, kde som začínal aj ja, teda vo Zvolenskom divadle J.G.Tajovského. Okrem toho učí na súkromnom Gymnáziu s umeleckým zameraním vo Zvolene.

• Učiteľstvo bolo blízke aj Vám? Čo ste učili?

Na Vysokej škole múzických umení som učil najmä javiskovú reč a javiskovú tvorbu. Herectvo nie je zamestnanie, ale na jednej strane povolanie a na strane druhej poslanie. To nehovorím, iba ja, ale vždy to hovorili aj také osobnosti ako Janko Borodáč, či Andrej Bagar. Divadlo je podobne ako škola chrám, kde sa učí kráse, myšlienkam, kde sa študuje najväčšie duchovné bohatstvo nášho národa a iných národov. Len ten, kto pozná naše dejiny a našu literatúru môže pochopiť život nášho národa.

Na hudobnej vysokej škole múzických umení, čo bola krásna robota k mojím žiakom patrili : Peter Mikuláš, Ján Ďurčo, Sisa Sklovská, Andrea Danková, Ľuba Vargicová a mnohí ďalší. Bola to úžasná práca. Žiaľ, potom sa na Hudobnej fakulte javisková reč a herecká tvorba prestali učiť.

• Osobitou črtou herectva je, že herec si musí pamätať veľa textov. Ako to robíte vy ?

To je častá otázka. Herec musí mať naozaj dobrú pamäť. Ja som mal šťastie, že som počúval svojich pedagógov, keď mi stále hovorili – „len sa uč po zmysle. Uč sa o čom to je, aby si vedel, čo to znamená, o čom to hovoríš.“ Toto ma zachraňuje dodnes. Samozrejme, človek si musí opakovať veci, ale podstatné je vybavovať si veci v súvislostiach.

Ja sa učím „podtextom“. S ceruzkou v ruke si robím „podtexty“. To je to čo ma núti správne hovoriť text role a takto sa mi zároveň „vstrebáva“ text. Pri učení sa je veľmi dôležitá predstavivosť. Nikdy sa neučím mechanicky.

Pre nás, ktorí sme recitovali bola obrovskou školou televízia, najmä vo svojich začiatkoch, kde sme vystupovali naživo. A ešte jeden princíp je dôležitý – sústredenosť.

Dobrý herec sa musí učiť texty na 200% lebo 100 % ti zoberie tréma, svetlá, hluk naokolo, publikum. Keď to vieš na 200% tých 100 % ti stále ešte zostane. Takto treba učiť aj na škole. Deti sa musia učiť po myšlienkach. Deti musia vedieť o čom to je. Zdôraznil by som, aby bolo to čo sa majú deti učiť veku primerané.

• Ak by bola taká možnosť, že by sa dalo nazrieť do hlavy Majstra Juraja Sarvaša – koľko strán textu a veršov, ktoré viete naspamäť by sme tam našli aj vo Vašej osemdesiatke ešte uložených ?

Keď rozmýšľam sú to tisíce veršov a stovky strán hereckých textov. Niekedy sa aj bojím, že človek nie je stroj. Stanislavský, veľký divadelník a pedagóg hovoril, že vedomím ideš k podvedomému a to podvedomie v čase potreby podnietiš a ono ti všetko zapamätané prinesie späť.

• Aký je váš pohľad na prácu učiteľa a zmysel jeho práce ?

Učiteľ to je poslanie, ale pochybujem že dnes význam tohto poslania vieme, že ho doceňujeme. On musí cítiť, že to je jeho životný štýl, že to je jeho radosť, že je úžasné odovzdávať nové veci, svoje poznanie mladej generácii.

Učiteľské povolanie je veľmi ťažké, preto je to poslanie, lebo učiteľ musí prekonávať množstvo prekážok. V súčasnosti je to horšie, lebo je to aj strach , neistota.

Voľakedy bol učiteľ niekto. Avšak ten učiteľ aj vedel všetko – vedel hrať na husliach, vedel nacvičiť divadlo, vedel štepiť jablone a vedel dobre učiť deti.

Kto chce byť učiteľom, musí mať rád ľudí, samozrejme teda aj deti. Aj tie nezbedné a neposlušné. Ale súčasne treba povedať, že mladým sa netreba „podkladať“ podliezať ich vkus a nálady. Práve naopak – učiteľ musí vždy vedieť, čo je správne a kde sú hranice slušnosti, dobra i zla, kde sú hranice konania. Divadlo i škola to je chrám ľudskosti.

• Čo si myslíte o talentoch ?

Talent je len nejaký „základík“. Ale práca je všetko. Zdôrazňujem práca je naozaj všetko. Sú slabšie talenty , ale usilovnou prácou sa dokážu dopracovať k výsledkom. A sú veľké talenty, ktoré bez práce celkom zapadnú. A učiteľ musí vedieť pracovať s jednými i druhými.

• Aký význam pripisujete vzdelaniu, ako je to pre človeka dôležité ?

Vzdelanie je potrebné. Štefan Moyzes, prvý predseda Matice slovenskej v treťom prejave na Valnom zhromaždení Matice okrem iného hovorí : „Nevedomec nič byť nemôže“. A to je pravda dodnes. Treba však dávať pozor, aby nám technokracia a púhe vzdelanie nezahubili citový svet človeka.

• Potrebuje človek ešte poéziu ?

Človek potreboval poéziu v minulosti, potrebuje ju dnes a bude ju potrebovať aj zajtra. Potrebuje nielen poéziu, ktorá je básniach a vo veršoch. Potrebuje poéziu života, keď vyjdeš na Kriváň a pozrieš sa dookola, tak voľačo sa v tebe, v tvojej duši , v tvojom srdci pohne. To je tiež poézia.

Ak chcete malý dôkaz potreby poézie v živote človeka – keď sa narodí človek, ľudia chcú, aby tam zaznela báseň, keď sa žení alebo vydáva, chcú aby tam znelo poetické slovo, zomiera človek – zaznie báseň. Poézia na malom priestore dokáže vypovedať pravdu o celom živote. Ak si spomenieme na verš Rúfusa :

Človek
v útrobách zeme víťazí
i v kozme
pod korytami riek
i na dne morí
a predsa všetko sa lomí
na tom, kto sme!
Či sme bytosti,
alebo sme len tvory?

Ak teda chceme vychovávať z mladých Bytosti, potom je poézia nevyhnutná v každodennej práci každého učiteľa.

• Čo by ste odkázali dnešným rodičom a učiteľom?

Sú odkázaní na stálu spoluprácu a vzájomnú úctu. Ak nebudú rodičia akceptovať učiteľov, nebudú mať dobré výsledky vo výchove ani oni. Rodič musí byť so svojim dieťaťom v stálom kontakte a permanentnej komunikácii. Neustále si musia budovať vzťahy dobra a lásky i porozumenia.

Ja školu veľmi uznávam. Škola je potrebná pre vývin človeka – vzdelanostný i citový. Učiteľom želám veľa trpezlivosti, rodičom, aby dokázali vzdávať úctu práci pedagógov aby v ich dialógu dobre spoločne vzdelávali a vychovávali slovenskú mládež.

Na záver by som spomenul výstižný verš majstra Milana Rúfusa:

A teraz milí veľmi vážne,

pochodeň dymí, kto ju zažne?

Ktože opäť rozsvieti – od detí

k veľkým –do detí?

My musíme tú pochodeň rozžať

v deťoch, aby ony mohli rozžínať

potom do svojich detí.
Ľubomír Pajtinka, 2013 in: Rodina a škola