Slovo a písmo má slúžiť dobru a múdrosti.

PaedDr. Ružena Smatanová, spisovateľka

Slovo bolo na začiatku poľudšťovania človeka. Dalo mu v jeho dejinách nový rozmer. Jeho význam vo všetkých možných rozmeroch sa ešte zvýšil.
Aj preto sa vo všetkých školských systémoch nachádza na prvom mieste každého žiaka v prvom riadku vysvedčenia jeho materinský a štátny jazyk. Z tohto pohľadu majú pre našu spoločnosť mimoriadny význam popri rodičoch učitelia slovenského jazyka a spisovatelia. Sú to tí vzácni ľudia, ktorí nám pomáhajú zvládnuť základy našej kultúrnej komunikácie, ale aj poznávať svet prostredníctvom poézie a prózy. Jednou z takých je aj PaedDr. Ružena Smatanová, pôvodným povolaním učiteľka slovenského jazyka a literatúry a súčasne spisovateľka pre deti i dospelých. V súčasnosti pracuje na Odbore školstva Nitrianskeho samosprávneho kraja. Dnes sme sa s ňou pozhovárali o výchove, vzdelávaní a ich význame v rodine i spoločnosti .

• Pani doktorka, odborníci hovoria, že úspech krajiny a teda aj jednotlivých miest a obcí je vo veľkej miere závislý od ľudí, najmä od ich vzdelania. Dá sa s tým súhlasiť?

Úplne s Vami súhlasím. Ak by som mala moc rozhodovať o investovaní do vzdelania, určite by som štátny rozpočet na kapitole školstva mnohonásobne navýšila. Investovala by som oveľa viac aj do výchovy. Oveľa, oveľa väčšiu pozornosť by som venovala príprave stredoškolskej mládeže na manželstvo, rodičovstvo a starostlivosť o dieťa a dôkladnejšie by som ich pripravila na výchovu vlastných detí. Zdravú, fungujúcu rodinu, kde mama a otec plnia svoje prirodzené úlohy, nedokáže nič na svete nahradiť. A dieťa potrebuje mamu, aj otca. Ani tá najlepšia matka, či otec nedokážu nahradiť prítomnosť druhého partnera. Deti z rozvedených rodín zvyčajne strácajú istotu a pocit bezpečia a prostredie, v ktorom žijú, či si to už chceme, alebo nechceme priznať, je neprirodzené. My ľudia sme nastavení na život v páre, a to iste nie je náhoda. Má to hlboký zmysel a kľúčový význam pre šťastný život človeka, ale hlavne pre výchovu detí. Na tom nič nezmeníme a každé iná alternatíva je horšia alternatíva. Preto by som investovala viac do formovania charakteru a pozitívnych ľudských vlastností. Jedna vec je byť vzdelaný a druhá vec je byť aj dobrým človekom. Veď načo by boli spoločnosti inteligentní, ale bezcitní, arogantní, sebeckí, netolerantní, chamtiví a individualistickí ľudia?! A potom by som určite viac investovala zo štátneho rozpočtu do rodičovského príspevku a materského príspevku, aby mladé mamy mohli byť so svojimi deťmi do troch rokov doma. Myslím, že toto by bolo to najlepšie, čo by som mohla pre budúcnosť Slovenska urobiť, lebo jedna dobrá a múdra mama dokáže na poli výchovy urobiť viac, ako desať učiteľov.

• Aké miesto sa v mojej rodine pripisuje vzdelaniu?

Vzdelanie otvára bránu do sveta tajomstiev, dáva človeku krídla a poskytuje vyššie šance na uplatnenie sa v živote. Treba ho však chápať komplexne a vedieť ho dobre zúročiť. Mať kopu informácií o všeličom možnom, ešte neznamená byť vzdelaný, iba informovaný. Vzdelanie je aj kultivácia duše až na najvyššiu možnú mieru. V Tibete to vedeli už veľmi, veľmi dávno. V mojej rodine si vzdelanie skutočne vážime a kvalitné vzdelanie považujem za najlepší základ do života mladého človeka, ak však ide aj ruka v ruke s dobrou výchovou.

• Čo pre vás ako učiteľku, spisovateľku i rodiča znamená škola?

Škola bola šestnásť rokov pre mňa miestom, kam som deň čo deň s veľkou radosťou chodila a keď som zatvorila dvere na svojej triede a zostala som so svojimi žiakmi sama, zabudla som aj na to, že treba kúpiť chlieb a maslo a že moje vlastné dieťa už v škôlke netrpezlivo čaká, kedy ho vyzdvihnem. Musím otvorene priznať, že tých tridsať detí v triede malo vždy prednosť a to moje vlastné muselo na mňa veľakrát dlho čakať, kým som sa vrátila z rôznych krúžkov a školských akcií. To, o čo som ukrátila svoju dcéru sa snažím vynahradiť svojim vnúčatám a byť s nimi čo možno najviac.

• Pracujete na riadiacom poste na Nitrianskom samosprávnom kraji . Ako sa darí školám vo vašom kraji?

V našom kraji sa školstvo borí hlavne s nedostatkom peňazí na moderné vybavenie škôl. A v tomto školskom roku už aj s dosť značným poklesom počtu žiakov na školách v dôsledku demografického vývoja, takže musíme pristúpiť k racionalizácii a rušeniu niektorých škôl, čo je vždy veľmi bolestivé. Avšak snažíme sa to robiť s rozvahou a citlivo. Našťastie okrem problémov máme aj dôvod na radosť, lebo ešte stále máme dosť talentovaných žiakov, ktorí nás reprezentujú vo svete a ešte stále zostáva v rezorte školstva skupina vynikajúcich učiteľov – fanatikov, ktorí neodišli za lepším zárobkom a z toho sa ja osobne veľmi teším. Múdreho a dobrého učiteľa totiž nemožno ničím nahradiť.

• Aká bola vaša cesta k učiteľskej profesii?

Moja cesta k učiteľskej profesii bola veľmi priama a jednoduchá. Od malička som chcela byť učiteľkou, a to podotýkam, že už vo svojich školáckych časoch som mala ambíciu byť dobrou učiteľkou. So záujmom som pozorovala svojich učiteľov, čo a ako robia, a už vtedy som si hovorila: „Tak toto nikdy neurobím, takto sa správať k žiakom nebudem“, alebo naopak,

„toto si musím zapamätať, to je fakt super“. Po absolvovaní vtedajšej strednej všeobecnovzdelávacej školy, predchodkyni dnešného gymnázia, som pokračovala v štúdiu na Pedagogickej fakulte v Nitre v študijnom odbore učiteľstvo pre 1. až 5. ročník. Na tento študijný odbor sa vtedy hlásilo málo záujemcov, lebo štúdium sa považovalo, a aj dodnes sa považuje, za náročné a na prijímacích skúškach sa overoval aj talent. Usúdila som, že budem mať väčšie šance na prijatie na tento odbor, než na odbor prírodopis a chémia, ktorý som chcela pôvodne študovať. Prijali ma a ja som svoje vtedajšie rozhodnutie nikdy neoľutovala. Školu som skončila s červeným diplomom a priznám sa, že ma to aj neskutočne bavilo a na prírodopis a chémiu som už ani nepomyslela.

• Kde sa začali vaše spisovateľské cesty? Prečo a kedy ste začala písať?

Vlastne už na strednej škole si moja učiteľka slovenského jazyka všimla, že asi mám nejaké vrodené predpoklady na písanie a snažila sa ma k písaniu motivovať. Moja prvá poviedka bola uverejnená v študentskom zborníku. Tam ju našla iná študentka z Banskej Bystrice, ktorá práve s umeleckým prednesom mojej poviedky vyhrala súťaž v prednese prózy a mne, ako autorke, tiež poslali ocenenie. Musím sa priznať, že ma to vtedy veľmi prekvapilo, ale aj potešilo. Neskôr, už ako učiteľka, som pre deti vymýšľala rôzne príbehy, ktoré som písala

na tabuľu a tie slúžili jednak na precvičovanie učiva z gramatiky a jednak ako vhodný a prirodzený výchovný prostriedok. V každom príbehu boli totiž zobrazené situácie, ktoré sa odohrali medzi deťmi a bolo ich potrebné z hľadiska výchovy riešiť. Deti ani nezbadali, že hry, ktoré sme hrali, sú vlastne metódou, ktorou sa učia a zároveň formujú svoje postoje a názory. Keďže som viedla aj recitačný krúžok, bola som nútená vyhľadávať texty vhodné na prednes poézie a prózy. V tom čase bolo tak málo pôvodnej slovenskej literatúry blízkej detskej duši, na ktorej by sa dala zároveň nacvičovať technika čítania, priama reč a prednes ako taký, že mi napadlo napísať práve takúto knižku. Nápad som zrealizovala s pomocou spisovateľa Jozefa Pauloviča a knižku som zamerala na výcvik techniky čítania, rozvoj slovnej zásoby, logického myslenia, rozvoj predstavivosti a fantázie tak, ako aj svoju druhú knihu – Prázdniny u starej mamy, ktorá vyšla s podtitulom „Prvý bozk“. Keď som videla, aký veľký ohlas u detí táto moja druhá kniha získala, uverila som, že moje písanie má zmysel, a tak mi to písanie akosi zostalo až dodnes. Doposiaľ som napísala päť kníh a skoro všetky majú odporúčajúcu doložku MŠ SR a využívajú sa ako doplnková literatúra na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry a na vyučovanie etickej výchovy. Etická výchova je mimochodom môj druhý aprobačný predmet, a tak ani pri písaní nemôžem celkom zaprieť svoje pôvodné povolanie. Výnimkou je azda iba moja ostatná knižka, Poviedky o láske a vášni, ktorá je určená výlučne pre dospelého čitateľa a vyšla aj vo francúzskom preklade. Bolo mi cťou, že do života túto knižku vyprevadil veľvyslanec Francúzskej republiky v SR a vynikajúci spisovateľ ocenený niekoľkými literárnymi cenami, Jeho Excelencia Henry Cuny, ktorý svoje literárne diela vydáva pod pseudonymom Henry Cheneviere.

• Kto má u vás v rodine hlavné slovo vo výchove?

Zdá sa mi celkom prirodzené, že ja, keďže manžel je ekonóm. (smiech) Čo sa výchovy týka, ja už som teraz len v úlohe pozorovateľa, lebo moja dcéra je dospelá a sama je mamou, ktorá o chvíľu bude vychovávať už tretie dieťa, takže ja teraz môžem iba radiť pri výchove svojich vnúčat, ak o to bude záujem. Ale myslím si, že sú v dobrých rukách svojich rodičov, a to ma napĺňa šťastím a spokojnosťou.

• Aký štýl preferujete vo výchove?

Ani liberál, ani autokrat a už vonkoncom nie diktátor. Aj v škole, aj doma som sa snažila byť mierny autokrat. Myslím si, že dieťa musí cítiť, že ho máte radi, že Vám na ňom záleží, že rešpektujete jeho potreby aj názory, ale tak isto je nemenej dôležité vymedziť mu hranice. Čo smie, čo nesmie, čo mu ešte budete tolerovať a čo už vonkoncom nie. To musí dieťa vedieť celkom presne a vy nikdy nesmiete meniť pravidlá. Tú istú vec raz tolerovať a inokedy nie. Potom by ste nemali žiadnu autoritu a dieťa bude skúšať, koľko si môže dovoliť, čo je u detí celkom prirodzené. Rodičia by sa však mali spoločne na pravidlách dohodnúť, aby sa nestalo, že jeden rodič tú istú vec zakáže a druhý ju povolí. A samozrejme, v rôznych situáciách sa snažiť konať a správať tak, aby vás vaše deti pokojne mohli napodobňovať. Ak môžem poradiť rodičom, tak im kladiem na srdce, aby nikdy nehovorili svojim deťom vety typu: Si zlý, si nešikovný, si hlúpy, si nemožný! Namiesto toho treba povedať: To, čo si urobil, nebolo správne, druhému si svojim konaním spôsobil bolesť, táto úloha sa ti nepodarila najlepšie, už si urobil aj krajšie veci, a podobne. Dieťa musí vedieť, že sa vám niečo nepáči, ale zároveň musí cítiť, že dôverujete jeho schopnostiam, že dokáže veci zmeniť k lepšiemu, že jeho neúspech nie je trvalý stav a poradiť mu, ako veci zlepšiť, ale hlavne, dieťa musí vedieť, že ho ľúbite, aj keď urobilo niečo, čo sa vám nepáči, alebo s čím nesúhlasíte. A ešte čo môžem odporúčať, je zakladať a zachovávať rôzne rodinné tradície. Každá rodina je totiž iná a špecifické tradície pomáhajú upevňovať vzťahy v rodine a zároveň dieťaťu dávajú pocit istoty, že niekam patrí, že je súčasťou skupiny, ktorá mu v prípade potreby poskytne bezpečie aj pomoc.

• Užijú si vaše deti – domáce i školské dostatok humoru, keďže máte k nemu blízko?

Moje deti (žiaci) v škole si ho užili, lebo ja humor milujem a teraz dúfam, že si môj humor užívajú aj moje dve vnučky. Moja dcéra ho po mne zdedila a ona si asi najviac humoru užije, keď sa jej narodí tretie dieťa, lebo v dnešných časoch vychovávať tri deti bez zmyslu pre humor sa snáď ani nedá.(smiech) Viete, kým sú deti malé a zlaté, tak sa z nich tešíme, obskakujeme ich, mojkáme a nevieme bez nich žiť. Našťastie, potom príde puberta, aby nám neprišlo zaťažko sa ich vzdať a až vtedy nám skutočne povedia, akí sme rodičia a čo všetko sme robili celkom, ale celkom zle. A keď aj naše deti nazbierajú rodičovské skúsenosti, zistia, že až takí celkom nanič rodičia sme neboli. Tak to už na svete chodí od vekov a nebude to iné ani v 21. storočí. Všetci sa učíme na svojich chybách, a samozrejme aj ja. Rodič nie je nikdy dosť múdry a dosť pripravený, lebo deti ho stále majú čím prekvapiť. Nezúfajte však, lebo raz príde ten čas, keď z vás budú perfektné babky a dedkovia a budete sa potajomky chichúňať do dlaní, keď vaše vnúčatá budú frfotať po vašich deťoch.

• To, akými sme ľuďmi sa vraj formuje v detstve. Aké ste boli dieťa?

To už bolo tak dávno … ale mám pocit, že kus z toho dieťaťa vo mne ešte stále je. Z rozprávania mojich príbuzných viem, že som bola vždy veľmi zvedavá, rada som objavovala nové veci aj za cenu rizika. Liezla som na stromy, milovala som tajomstvá povaly, skákala som zo stohov a liezla do vysokých holubníkov pozorovať mláďatká aj napriek zákazom svojej starej mamy, listovala v starých knihách, so zatajeným dychom som počúvala rozprávanie svojho starého otca o tom, čo zažil v zajatí a vraj som bola aj neskutočne tvrdohlavá, čo mi zostalo dodnes. Presvedčiť ma len tak hocikto nedokázal. Vraj som rodičom neodvrávala, ale keď som sa s ich požiadavkou nevedela stotožniť, urobila som si vždy po svojom. A vraj žiadna autorita pre mňa nebola dosť silná. Ale inak som vraj bola úplne bezproblémové dieťa, lebo vlastne na problémy ani nebol čas. Bola som najstaršia z troch detí a mamička ma často poverovala množstvom úloh a všelijakou prácou okolo domácnosti, keďže chodila do práce. Najviac času mi zabralo dostať brata z dvora dnu, aby si napísal úlohy. Mamička nám všetko šila doma a ja som vždy musela obšívať vnútorné lemy na šatách a dávať pozor na súrodencov, za ktorých som niesla zodpovednosť, keď rodičia boli v práci. A vraj som sa veľmi rada hrala na učiteľky a hlásateľky a túžila som lietať. Túžba lietať v mojom živote pretrvala dodnes. A keďže na lietanie mám už dosť rokov, tak občas pustím lietať aspoň svoju fantáziu.

• Máte svoje rodičovské krédo?

Neviem, či práve rodičovské, ale jedno krédo mám. Môžem ho považovať zároveň za rodičovské, učiteľské a možnože aj moje životné krédo a je to také nezvyčajné spojenie slov: „Útoč láskou!“. Proti láske nikto nič nezmôže a aj človek tvrdý ako skala zmäkne, keď sa ho dotýka láska. Skutočne si myslím, že láska je hodnota, ktorá, dokáže robiť divy. Myslím tým však nefalšovanú, úprimnú a nezištnú, obetavú, nič nežiadajúcu, pokornú a milosrdnú lásku, ktorú okamžite rozoznáte a pocítite, ak máte to šťastie, že sa s ňou v živote stretnete. Takou láskou je aj materinská láska. Deti, hoci nemajú školenia zo psychológie, okamžite a spoľahlivo rozoznajú, kto ich má úprimne rád a kto to iba hrá. Dieťa sa za celý svet nepritúli k niekomu, z koho vyžaruje negatívna energia. Láskavý človek u detí vždy vyhráva.

• Sme na prahu najkrajších sviatkov. Ako sa vo vašej rodine oslavujú Vianoce?

O dôležitosti zachovávania tradícií som už hovorila v súvislosti s tým, že človek by mal vedieť kam patrí, že by mal cítiť, že existuje spoločenstvo, ktorého je súčasťou, v ktorom má dôležité miesto a ktoré ho v prípade potreby ochráni. Jednou z najkrajších tradícií, ktoré sa na Slovensku zachovávajú sú vianočné sviatky. Všetky staré vianočné tradície z mojej i manželovej rodiny sme si zachovali a naša dcéra ich preniesla do svojej mladej rodiny. Napríklad vždy zviažeme nohy stola pevným povrazom, aby rodina držala pohromade, hlava rodiny hádže orechy do kútov miestnosti, v ktorej je prestretý štedrovečerný stôl, aby aj kúty boli obdarované. Dievčatám v rodine sa na čelo maže medom krížik, aby boli krásne, po večeri rozkrojíme jabĺčka, aby sme sa dozvedeli, či budeme celý rok zdraví a ďalšie zvyky, ktoré som opísala aj vo svojej knižke Vianočné príbehy. Pre mňa sú Vianoce oslavou rodiny, spolupatričnosti, vzájomnosti, štedrosti a prajnosti, samozrejme okrem skutočného cirkevného významu týchto sviatkov. Sú synonymom čara, magickosti, tajomnosti, krásy, lesku ozdôb na vysvietenom stromčeku, trblietania snehových vločiek v chladivom nočnom mraze. Je to vôňa ihličia i kapustnice, či hríbovej polievky na štedrovečernom stole, šťastie v detských očkách a láska. A aj o tomto všetkom píšem vo svojej knižke „Vianočné príbehy“, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v decembri 2007. Túto knižku odporúča MŠ SR využívať na hodinách etickej výchovy a slovenského jazyka a literatúry na druhom stupni základných škôl a na stredných školách. Je to štrnásť poviedok – počnúc prvou s názvom Lyžovačka, cez Štedrý večer a končiac Modlitbou – popretkávaných vierou, láskou aj závisťou, hlbokým porozumením i ľudským neporozumením až ľahostajnosťou. Myslím si, že ak si príbehy prečítate, aspoň na chvíľu sa zastavíte a zamyslíte sa nad hodnotami ľudského života… V knižke sú príbehy o deťoch, dospelákoch i starých ľuďoch, ale hlavne, tak ako aj všetky moje knižky, aj táto knižka je o láske. A keďže sa blížia Vianoce, najkrajšie sviatky v roku, chcela by som čitateľom tohto veľmi užitočného časopisu z úprimného srdca zaželať veľa zdravia, pohody, pokoja v duši, radosti z detí, trpezlivosti a rozvážnosti pri ich výchove, ale hlavne veľa lásky. Lásky pre Vás samotných i dostatok lásky na rozdávanie.

Ľubomír Pajtinka, 2011 In: Rodina a škola