Bez hudby by sme boli chudobní.

Mgr. art. Igor Timko, líder skupiny No Name

Stretávame sa už niekoľko rokov na Zlatom Amosovi. Je tvárou tohto podujatia – vyštudovaný herec i ekonóm, skvelý hudobník, frontman skupiny No Name. A málokto vie, že je aj učiteľ. Neskutočne normálny chlapík. Na takého úspešného hudobníka a speváka bez manierov len tak ľahko nenatrafíte. Už niekoľko mesiacov som sa mu „vyhrážal“, že by sme radi priniesli jeho názory na školu, učiteľov, ale i dnešnú mládež a, samozrejme, aj hudbu na stránkach Rodiny a školy. Nebránil sa – a výsledok môžete posúdiť v nasledujúcich riadkoch…

• Odborníci vedia, že v detstve sa kladú základy budúcnosti každého človeka. Aké bolo to vaše?

Krásne. S bratmi sme vyrastali v jednej detskej izbe, takže sme chceli byť všetkým – policajtmi, zlodejmi, traktoristami, futbalistami… A super tím sme dodnes, v kolektívnych športoch len zriedka nachádzame premožiteľov. Na detské časy sa najmä kvôli výchove vlastných detí snažím nezabúdať. Viem, kým som bol, ako som našim žral nervy a čo všetko som povystrájal. Dokonca aj keď moje deti karhám, nezabudnem pripomenúť, že presne taký som bol aj ja. Vraví sa, že ak dospelý prestane byť dieťaťom, akoby ani nežil. Ja žiť chcem, preto s deckami stále šaliem ako jedno z nich.

• Aké boli vaše začiatky v škole. Mali ste rád školu a učiteľov?

Mal som a dodnes mám šťastie na prirodzené autority. Na základnej to bol pán učiteľ Oskar Gajdoš, na strednej legenda Zlatej brány Jožko Úradník, na vysokej v Banskej Bystrici Jozef Adamovič, na ekonomickej v Košiciach bývalý dekan Michal Tkáč, ktorý ma nechal opakovať ročník pre matematiku, dnes ma na doktorandskom štúdiu prevetrávajú Matúš Oľha, Ján Vedral, školiteľom mi je František Výrostko. Aj tu však platí, že rešpektovať autority dokážete, len ak ich máte odmalička doma. Všetko sa začína a končí u mojich rodičov. Nebyť ich, môj život by sa uberal inak – a ani nechcem pomyslieť ako. Boli nám vždy príkladom.

• V čom to korenilo?

Otec je zo štrnástich súrodencov a deviati boli učitelia. Náš dedo bol dejateľom v obci Valaliky, ako riaditeľ školy viedol ochotnícke spolky, priniesol prvý kotúčový film, jednoducho osvetár, vizionár. Mamka pracuje v školstve dodnes, na starosti má personalistiku na Gymnáziu Milana Rastislava Štefánika v Košiciach. Či som chcel, alebo nechcel, výchovu a vzdelávanie mám v krvi. Z detstva si pamätám, že keď došla návšteva, debata sa začínala: No, ukážte vysvedčenie, akéže mali známky Timkovci – čo fungovalo aj ako motivácia. Sme štyria bratia a na základnú sme šli pekne po sebe. Najstarší Roman urobil ďalším trom dobré meno, ja som ho trošku „vytuningoval“, neskôr Ivan narábal s naším menom už veľmi obratne – no a Dušan, to sa musíte porozprávať s ním.

• Ak by ste mali hodnotiť s odstupom rokov, čo vám dala škola?

Absolvovali sme štátne školy, preto som fanúšikom štátneho školstva, aj keď je v ňom čo naprávať. Myslím si, že škola má popri vedomostiach obohatiť človeka aj socializáciou – medziľudskými vzťahmi, pocitom úspechu, konkurencie, individuálnej i kolektívnej zodpovednosti. V kolektíve sa musí človek prispôsobiť, vedieť ubrať z vlastného ega. To všetko vnímam ako dôležitý ideologický prínos školstva. Pri tomto sa mi vynára otázka, či má dnes naše školstvo ideológie. Toto slovo je vďaka minulému režimu ponímané negatívne, ale ideológia je nevyhnutná, ak chceme niečo dosiahnuť a niekam smerovať. Mám pocit, akoby sme u nás len z roka na rok plátali a improvizovali. A je známe, že nekonečná improvizácia vedie k dezorientácii.

• Akú „ideológiu“ razíte ako rodič?

Med a bič. V rozumnej miere to fungovalo celé stáročia, nevidím dôvod skúšať niečo iné. Veľa sa doma rozprávame, ak máme úspech v škole, tešíme sa z neho všetci, ak sa donesie horšia známka, doučovanie stojí za to. Decká sa zvyčajne alibisticky utiekajú k „maminke“ Silvii, akože nie je na nich až taká tvrdá, ale myslím si, že sme na nich rovnako prísni, akurát ja sem-tam aj zakričím. Som ochotný vysvetliť a upozorniť raz, dva aj tri razy, ale keď vidím, že koncentrácia je mimo, som rázny. Odmalička deckám zdôrazňujeme, že len vďaka vzdelaniu si budú môcť v živote vyberať, čo budú robiť a s kým to budú chcieť robiť. Kdesi som čítal, že učiť je možné písmenami, ale vychovávať iba príkladom. Naše deti vidia, že učiť sa je normálne. Silvia sa nedávno stala prodekankou pre zubné lekárstvo v Košiciach a finišuje s docentúrou, ja som aktuálne v doktorandskom programe na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Obaja učíme vo svojich odboroch a vidieť nás doma so skriptami či v učebnom procese je normálne. Preto naše deti považujú vzdelávanie za súčasť života. Synček Jakub je iba piatak a už sa učí sám. Tvrdí: nosím domov jednotky, tak mi dôverujte a neskúšajte ma. Nemáme dôvod mu neveriť.

• Vy ako deväťročný ste sa objavili v legendárnej Zlatej bráne a moderovali ste aj Talentárium. Poznačilo vás to? Ako ste sa dostali k televízii a vystupovaniu? Nemali ste trému?

Keď začnete s televíziou v detskom veku, niečo ako tréma vám ani nenapadne. Bola to hra, rozprávkový svet. Mali sme nádherné kulisy, užívali sme si každý mesiac päť dní natáčania. Bolo to úžasné, prirodzene sme získavali skúsenosti pred mikrofónom, pred kamerou… Dnes je to tragické. Ľudia mi píšu, pýtajú sa na vlastné ratolesti, kam ich môžu dať, kde by z nich vyrástli osobnosti, ktoré sa neboja vystúpiť pre kamerou. Žiaľ, nemám veľa možností, kam ich poslať.

• V šestnástich ste už zložili prvú vlastnú pieseň. Čo vás priviedlo k hudbe?

Otec hrával dvadsať rokov svadby a zábavy, vyrastali sme teda v rodine muzikanta. S mamkou si urobili dodatočný hudobný kurz, takže z hudobnej nás skúšali obaja. Hudba je našou prirodzenou súčasťou. A na rodinných oslavách naši starší spustili vo viachlase ľudové piesne – až ma mrazí, keď si na to spomeniem.

• Kde ste prišli k prezývke Čihuri?

Otec nás odmalička volával prezývkami. Najstarší Roman je Jajo, ja som Čihuri, Ivan je Ibku a Dušan Bubik. Myslím, že Čihuri bol africký futbalista.

• Potom prišiel skvelý nápad – v osemnástich vlastná hudobná skupina plná bratov doplnená Viliamom Gutayom. Na svete boli No Name. Prečo?

Keď otca vyhodili z práce, nemali sme na výber. Zatrúbilo sa do útoku, otec za odstupné nakúpil repráky a zosilňovač a šlo sa zarábať na život. Svadby a zábavy sme hrávali štyri roky. No prestalo nás to baviť – hrať do bieleho rána prevzaté piesne. Tak sme skúsili vlastnú tvorbu a vyšlo nám to.

• Popritom ste zbierali vedomosti a zručnosti do svojej celoživotnej výbavy. Na akých školách?

Štyria z kapely sme absolventmi Konzervatória na Timonovej ulici v Košiciach, ktoré je neuveriteľne úspešnou základňou na rozvoj talentu. Potom sme sa pustili rozličnými smermi. Zoli vyštudoval klavír v Ružomberku, kde získal aj doktorát. Viliam si vyskúšal stavbárinu, no nakoniec skončil inžiniera na Ekonomickej univerzite v Košiciach. Roman robil právo,ale v treťom ročníku sme už mali toľko koncertných aktivít, že víkendové hranie s externým víkendovým štúdiom nebolo možné zladiť ani tolerovať. Dnes je v treťom ročníku na Ekonomickej univerzite v Košiciach. Ja som ukončil magisterským štúdiom bystrickú Akadémiu umení v odbore divadelné herectvo, potom som si strihol bakalára na ekonomickej a momentálne pokračujem ako doktorand v Banskej Bystrici.

• Vaša skupina oslávila tento rok dvadsať rokov. Mohli by sme teda povedať, že ste na prahu dospelosti. No vaše texty vyjadrujú múdrosť starca. Je vašou snahou dávať svetu cez hudbu posolstvá? Alebo majú ľudia radi vaše skladby aj preto, že pri nich hrajú nielen city, ale svoju dávku energie dostáva aj mozog?

Aký ste, tak hráte, ako rozmýšľate, tak píšete. Ak mi napadne téma, nerozmýšľam nad tým, či je to výpoveď starca, alebo roztopaš dieťaťa. Jednoducho moje myšlienky sa uberajú tým smerom. Lichotí mi, že k našej poetike sa hlásia ľudia všetkých generácií.

• Popri hraní v skupine ste aj učiteľ. Zainteresovaní o vás vedia, že učíte hudobno-dramatické umenie na košickom konzervatóriu. Ako sa vám učí? Aký je podľa vás život dnešného učiteľa?

Na hudobno-dramatickom oddelení pôsobíme aj s kolegom Zolim Šallaiom. Učíme a pedagogicky vedieme študentov herectva v oblasti hereckého spievania. Individuálne učím dvoch chalanov a v treťom a piatom ročníku vedieme ansámblový spev. Ako sa mi učí? Asi ako každému učiteľovi. S tými, ktorí chcú pracovať, je to radosť a vzájomný pracovno-pedagogický dialóg. Nuž a pri tých, ktorí chcú menej, sa ukáže, aký ste psychológ. Musíte nájsť cestu a priviesť študenta do cieľa, nech to stojí čokoľvek. Nie všetko sa podarí, ale naše decká vyhrávajú celonárodné súťaže v speve. Takže asi to robíme správne.

• Sledujete aj dianie v školstve? Aký vnímate stav úrovne výchovy a vzdelávania na Slovensku?

Rátam sa za súčasť tohto procesu, takže vidím aj úžasných kolegov, ktorí sú mi vzorom, aj problémy a mnohokrát zbytočnú byrokraciu v školstve. Privítal by som isté zmeny. Napríklad aby škola dostávala peniaze za svoju kvalitu a za úspešnosť jej absolventov v praxi, nie za to, koľko žiakov ju navštevuje. Privítal by som lepšie platové ohodnotenie pedagógov, ale s ohľadom na ich vzdelanostnú úroveň. Zažil som debatu učiteľov, ktorí požadovali platy ako naši kolegovia v Škandinávii, ale keď som sa opýtal, koľkí z nich hovoria po anglicky, debata sa skončila. Cudzí jazyk je základom, aby sme mohli sledovať smerovanie nášho odboru v zahraničných vzdelávacích inštitúciách a univerzitách a porovnať ho s našimi poznatkami. Konfrontácia so svetom je dnes už bežnou záležitosťou. V tom vidím veľkú rezervu nás pedagógov na stredných školách. Nesmiete mať jazykové bariéry. Potom sa dá vzdelávať na zahraničných portáloch, školeniach, kongresoch.

• Ako ponímate postavenie a hodnotu vzdelania, vzdelanosti, múdrosti v našej spoločnosti. Ako si u nás ctíme a vážime tých, čo naozaj niečo vedia, niečo dokázali a boli by ozdobou každej vyspelej spoločnosti?

Slovenský rozhlas prináša cyklus Naši a svetoví, ktorý je jasným dôkazom, že elít sa rodí a vyrastá v našej krajine dosť. Otázkou je, prečo nie sú všeobecne dávané za vzor. Na druhej strane, skutočná osobnosť nemusí byť každý deň v hlavných správach a na titulných stránkach denníkov. Myslím si, že je na každom z nás, aby hľadal, zisťoval, napredoval, čítal a tým aj osobnostne rástol – len je veľmi zložité vyžadovať od seba samého, aby som sa neuspokojil s tým, čo mám. Človek málo hľadá. Silné a výrazné osobnosti naša krajina vždy mala, má a bude mať. A chýba mi, že o nich neučíme naše deti. Nedávno sme hrali v Prahe na československom kongrese optikov a optometrikov. Moja otázka do pléna znela, kto prvý v histórii prerátal krajinné a portrétové fotenie, kto vypočítal sklenú šošovku, objektív tak, aby fotenie trvalo stotinu sekundy, a nie dlhé hodiny, ako tomu bolo dovtedy. Nik z fachu nevedel odpovedať. Bol to rodák zo Spišskej Belej Petzval. Ďalší príklad. Celý svet dnes funguje na bezdrôtovom prenose informácií a prvý na svete, kto prišiel s týmto typom komunikácie a kto má naň v Amerike registrovaný patent, je rodák z Tajova Murgaš. Sú to celosvetové vynálezy, ktoré pohli dejinami, a my sa o nich dozvedáme iba mimochodom. Každý mobilný telefón má fotoaparát, teda Petzvalov vynález držíme dennodenne všetci v rukách. Neuveriteľné. Keď som vzal moje decká do Petzvalovho múzea v Spišskej Belej, nechápali, ako je možné, že nejaký „ujo“ sa narodil a vynašiel princíp fotenia v tom istom baráku, v ktorom sedia… Aurel Stodola, vynálezca turbíny, a tak ďalej a tak ďalej.

My Slováci sme šikovný národ, no otázka psychológie znie, koľkí z nás sú ochotní podporiť, dať šancu a priznať si, že niekto vedľa mňa je šikovnejší, múdrejší. Potopiť alebo zbrzdiť niekoho je najľahšie. Ale uznať ho si vyžaduje veľkú osobnosť. Myslím si, že v našej krajine, a platí to mnohokrát aj v školstve, prekvitá priemernosť. Nevyžadujeme od seba navzájom zvýšený výkon. Poznám prípady, keď sa vedenie školy, úradu, podniku radšej obklopí priemernými ľuďmi a výrazné osobnosti sú potlačené. Chcel by som zažiť spoločnosť, ktorá by si nemusela vyberať takzvané menšie zlo, ale mohla by si zvoliť s pocitom, že toto je človek, ktorého práca a výsledky sú hodné mojej dôvery a rešpektu. To je moja vízia našej krajiny a školstva.

• Akým učiteľom je Igor Timko? Ako vás rešpektujú vaši študenti? Majú záujem o nové vedomosti?

Ako ktorí. Na strednej škole sú predsa ešte len mladí ľudia, ktorí nemajú jasnú predstavu, ktorým smerom sa chcú uberať. Mnohí síce niečo tušia, ale je to skôr pocitová ako racionálna úvaha. A aký som pedagóg? Jasné, že najlepší. (Smiech)

• Už vás niekedy „vytočili“? Na čo ste ako učiteľ citlivý?

Zatiaľ som nebol v situácii, ktorá by bola taká exponovaná, že by ma dostala do vývrtky, ale počítam s tým, že to príde. Potom vám poviem.

• Ak platí stará pravda, že dušou národa je hudba, neuškodí, aby sme sa spýtali, v akom stave je tá naša, slovenská. Ako sa jej venujeme, ako ju pestujeme, ako si ju ctíme, ako ju rozvíjame?

To je zložitá otázka. Hudba prezentovaná rádiami a televíziami mnohokrát absolútne nekorešponduje s reálnym svetom. To, čo je v rádiu, ešte neznamená, že je aj úspešné. Sú interpreti, ktorí sú mediálne slávni, ale na ich koncert si nekúpi lístok nik. Včera večer som sa rozprával s veľmi šikovným človekom, ktorý presne pomenoval stav v našej spoločnosti. Nemáme kontinuálne vychovávaných ľudí na jednotlivé profesie. Aj v médiách chýba kontinuita, redaktori, hudobní dramaturgovia. Chcel by som vedieť, koľkí z tých, čo dnes takzvane testujú slovenskú hudbu, skúsili nasadiť niečo nové na základe vlastnej intuície. Veď práve vďaka intuícii sme vznikli my, Horkýže Slíže, IMT Smile, Peha… Niekto nás niekde počul a dal nám šancu.

V Česku sa ma nedávno opýtal istý majiteľ rádia, či sú kvóty na slovenskú hudbu dobrá vec. Odpovedal som mu otázkou: Marku, keby tvoji dvaja synovia chceli robiť muziku, dostali by sa do éteru, keby nemali otca majiteľa rádia? Odpovedal: Bez šance… Tu sa niet o čom baviť. Kedysi u nás fungovala intuícia šéfov hudby, Julo Viršík, Peter Kočiš, Mirec, Joly, tí si zahrali vo svojich reláciách to, čo považovali za zaujímavé, nádejné, nebáli sa zariskovať. Dnes rozhoduje o nasadení hudby do rádiových playlistov „nejaký“ test, ktorého algoritmus má nižšiu zložitosť ako zložitosť hudby. Lenže platí, že nemožno merať objekt, ktorého zložitosť je väčšia ako zložitosť merania! Túto otázku už dávno vyriešila kybernetika. Hudbu nemožno merať, nemožno totiž odmerať jej dosah. Na jej meranie by sme museli disponovať systémom, ktorý je zložitejší ako hudba sama. No takýto test nejestvuje, pretože „Hudba“ je zložitá, pôsobí emočne, naliehavosťou, disponuje napätím, vplýva na pamäť, kreativitu. Hudba nie sú zemiaky, ktoré vyhodnotíte systémom „chcem ich ešte jesť“. Chutili vám? Hodia sa na šalát alebo ako príloha? Pri zemiakoch je zložitosť nízka, hudba je nemerateľná… Jediný nekompromisný sudca voči hudbe je poslucháč. Preto neznamená, že poslucháč chodí na všetko, čo sa v rádiách hráva! Bohužiaľ, mnohé mladé kapely dnes nemajú šancu predstaviť v éteri svoju tvorbu potenciálnym poslucháčom. A to je tragické.

• Aké miesto by mala mať hudba vo vzdelávaní dnešnej generácie?

Všetko so všetkým súvisí. Hudba má všeobecne pozitívny vplyv na ľudský mozog. Ak sa človek odmalička venuje hudobnému nástroju, jeho mozog dokáže pestrejšie vnímať emočné odtiene života. Čítať noty, hrať na nástroji, mozog prikáže rukám vylúdiť tón. Je to ako hovoriť inou rečou. Dochádza ku koordinácii rúk, pohybov, spätnej kontrole uchom… Tento proces je jedinečný a nedá sa s ničím porovnať. Skutočne, ľudia, ktorí k hudbe počas života aspoň pričuchli, už len pri jej počúvaní identifikujú ďalší priestor, ich život je bohatší.

• Ste tvárou výborného podujatia Zlatý Amos. Prečo ste prijali túto pozíciu?

Je pre mňa veľká česť, že organizátori mi ponúkli možnosť poukázať prostredníctvom mojej osoby na dôležitosť a jedinečnosť učiteľského povolania. Podobné výzvy sa neodmietajú.

• Mimochodom, už ste aj v učebnici literárnej výchovy s textom piesne Čím to je. Aký je to pocit?

Fajn, lichotivé. Naše texty sú citované na maturitných pozdravoch, v divadelných bulletinoch, dokonca sa nám donieslo, že niektoré myšlienky boli použité už aj v kostoloch. Na druhej strane je to zaväzujúce, no myslím, že to ustojíme.

• Čo by ste zaželali slovenským učiteľom a rodičom do nového roku?

Želám im len to najlepšie! Aj rodičom, aj učiteľom najmä veľa tvorivých síl, pretože „človek zvláda silu vetra, silu morí len tým, že tvorí“.

Ľubomír Pajtinka, 2017 in: Rodina a škola