Význam vzdelania je stále vyšší, trest za lenivosť bolestivejší.

 Andreas Schleicher,  zástupca riaditeľa pre vzdelávanie OECD a špeciálny poradca generálneho sekretára OECD pre vzdelávaciu politiku.

 Skupina nadšencov v Českej republike pripravila v nedávnych dňoch konferenciu  a súbor aktivít s projektom ELIXIR DO ŠKOL. V  rámci  projektu sa chcú zamerať na skvalitnenie výučby fyziky na základných a stredných školách.

V rámci svojho cieľa usporiadali konferenciu Česká škola 21.storočia. Hlavným rečníkom na konferencii bol Andreas Schleicher,  zástupca riaditeľa pre vzdelávanie OECD a špeciálny poradca generálneho sekretára OECD pre vzdelávaciu politiku. Vzhľadom na to, že jeho vystúpenie obsahovalo mnoho zaujímavých názorov poučných aj pre našich čitateľov, prinášame prepis jeho kľúčových myšlienok.

„Chválim organizátorov, že si do centra pozornosti postavili vzdelanie. Nie kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že je to sociálny, spoločenský projekt. Vzdelanie sa týka všetkých a nikdy nebolo tak dôležité, ako dnes. Menou 21.storočia sú zručnosti, nie peniaze. Kvalifikácia je niečo iné. Otázkou je, aké sú dopady zručností, ktoré človek ovláda na kvalitu jeho života?

 Aký je vzťah medzi zručnosťami a peniazmi?

Zručnosti a peniaze sú čím ďalej tým viac prepojené v každej krajine dnešného sveta. Nerovnosť príjmov vzniká vďaka nerovnosti zručností. Ale tam to nekončí. Zručnosti nemajú dopad iba na zamestnanosť a peniaze, ale aj na dôveru v každej spoločnosti. Pýtame sa prečo OECD meria niečo také, ako je dôvera? To je, síce hospodárska organizácia , ale tvorí to tmel našej spoločnosti. Pokiaľ neveríte svojmu susedovi , neveríte inštitúciám, neveríte polícií, obchodným partnerom a potom demokracia  nefunguje a nefungujú ani obchodné vzťahy. Vidíme, že dôvera nesúvisí iba s výchovou, rodinou, ale môžeme ju spájať  aj so zručnosťami, ktoré nadobúdame. Ochota pracovať  na niečom v spoločnosti , robiť dobrovoľnícku prácu to všetko súvisí  tiež so zručnosťami.

Je tu prítomná celá rada dimenzií a tento vzťah sa stáva čím ďalej tým viac dôležitým.  Ľudia sa vlastne prezentujú v spoločnosti tak trochu ako herci, aktéri, ktorí sa môžu pričiniť o zmenu. Avšak ľudia, ktorí nemajú potrebné zručnosti, sa môžu cítiť ako obete spoločnosti, ako odmietnutí spoločnosťou, ako ľudia s ktorými si spoločnosť môže robiť čo chce, ako takými, ktorí nemajú žiaden vplyv. Čiže, možno povedať, že zručnosti  poháňajú vývoj našej spoločnosti. Ale ešte viac vzdelania, nie je zákon. Neznamená to, že kto má viac vzdelania, má dostať lepšiu prácu a povedie lepší život. To je tvrdá lekcia, ktorú na začiatku finančnej krízy dostalo veľa mladých ľudí. Musíme povedať, že je otázkou, či nachádzajú spoločnosti ľudí so zručnosťami? To je rozhodujúce.

Česká republika je v dobrej pozícii. V rade krajín sú nezamestnaní vysokoškoláci , hľadajú  prácu a zamestnávatelia súčasne hovoria „my nemôžeme nájsť ľudí so zručnosťami, ktoré my potrebujeme. Zapnite  televíziu a a pozrite si tam napríklad reportáže z Egypta –tam sú v uliciach aj vysokoškoláci, ktorí sú nezamestnaní, demonštrujú na uliciach. V minulom roku bolo v Egypte voľných 600 tisíc miest, ale neboli ľudia, ktorí by mali príslušné vzdelanie a zručnosti, aby ich obsadili. O je dôkaz o tom, že vzdelanie ešte neznamená mať aj správne zručnosti, ktoré niekto potrebuje.

Takže – čo s tým budeme robiť?

Poďme sa pozrieť aké zručnosti sú potrebné pre rozvoj ekonomiky a ako ich budeme podporovať a ako ich budeme využívať?  Musíme hovoriť o efektivite a o nestrannosti, pretože produktivita, to je vždy výsledok  2 vecí :

1/ rozvoja zručností, ktoré máte

2/ kto za to bude platiť. Za čo a kedy bude platiť? To je veľká otázka.

Niektorí ľudia hovoria, že by to vždy mala byť vláda. Ale pozrime sa na krajiny,  kde to tak robia – tam sa nedarí vždy najlepšie. Niektorí ľudia hovoria, že to je len otázka trhu, ale  keď sa pozrieme tam, niekedy je aj kvalita na trhu vystavená niektorým rizikám a ohrozeniam. Nie je tomu teda vždy tak.

Spoločnosť by mala pomôcť a treba povedať, že dnes aj v OECD riešime celý rad zložitých otázok  a ja by som chcel ozrejmiť niekoľko vecí, ktoré sú o budúcnosti známe.

21.storočie je storočím globalizácie. Rastie Čína, India, ktoré  majú čím ďalej tým lepšie ekonomické výsledky. Globalizácia bola pre Českú republiku jednoduchšia, lebo mala vzdelanú pracovnú silu, bola to rozvinutá krajina, Čína  nemusela súťažiť, lebo tam boli náklady nízke na pracovnú silu, ľudia nevzdelaní. Ale dnes sa táto situácia v Číne zmenila. Ječím ďalej, tým obtiažnejšia a bude aj v budúcnosti. Socio-ekonomická nerovnosť tá sa vidí vo všetkých krajinách.  V Českej republike je to stále relatívne dobré, ale aká bude  budúcnosť? To nás vedie k mnohým otázkam v oblasti vzdelávania k 21.storočiu. Vo svete vznikajú veľké socio-ekonomické rozdiely. Migrácia. Všetci chcú žiť v industriálnych krajinách, rozvinutých krajinách. Je to špička ľadovca, ale súčasne aj realita.

Vzdelávacie systémy dnes bojujú s tým, aby dali diverzifikované vzdelanie. Naša budúcnosť nebude ľahká. Intenzita vedomostí sa bude vyvíjať. Podiel ľudí vo vedeckom výskume sa za posledné roky vo vyspelých krajinách zdvojnásobil. Prvý raz v histórii intenzita výskumu a znalostí je na vzostupe a má to veľké dopady na všetky dôležité systémy. Ale najdôležitejšie sú zručnosti, ktoré nás vedú k úspechu a ktoré vedú k úspechu aj naše deti.

Mám údaje za USA – vidíme veľký posun v automatizácii práce. Najprudší pokles požiadaviek v oblasti zručností  nie je v manuálnych zručnostiach, ale v rutinných kognitívnych zručnostiach.

Schopnosť učiť sa a reprodukovať poznatky – to sú veci, ktoré sa ľahko učia a testujú. To sú tie zručnosti, ktorých význam klesá a strácajú sa najrýchlejšie. Všetko sa digitalizuje a automatizuje. Pokiaľ máte prácu, môžete približne určiť svoje znalosti ,ktoré potrebujete ovládať. Požiadavky už nesmerujú k reprodukčným činnostiam. Je tu teda zásadná požiadavka na nerutinné zručnosti.

Aj na tieto otázky testujeme študentov v rámci testov PISA a ďalších testov. Netestujeme, čo sa naučili v škole, ale či to dokážu ďalej využiť. Za to sme často kritizovaní. Ľudia hovoria – to je nefér hodnotenie, pretože my sme ich toto v škole neučili. Je to nefér voči týmto ľuďom v živote, lebo dnes už nebudú v živote používať mechanicky vedomosti zo školy, ale transformované informácie a vedomosti zo školy. Keď sa na to pozrieme z praktickej stránky – dnes je dôležitá schopnosť, kreativity, kritického myslenia, vlastného úsudku, teda myslenia a to súvisí s komunikáciou, spoluprácou, ktoré nadobúdajú na význame a dôležitosti. Sú to nástroje na ktorých musíme ďalej pracovať. Je to napríklad informačná gramotnosť. Keď sme v roku 2005 začali túto gramotnosť skúmať, tak to bola gramotnosť v tom pravom slova zmysle. Ale dnes táto gramotnosť znamená zvládať hypertexty, hypertextové odkazy na internete a skladať dokopy často nesúvisiace informácie. Taktiež sú to informácie, ktoré mladým ľudom pomáhajú v súčasnom neistom svete viesť úspešný život. Dnes v 21.storočí potrebujú úplne iné zručnosti, ako predtým. Keď sa nad tým zamyslíme a porovnáme 20. a 21.storočie a minulosť, musíme prísť na to, že v minulosti sme dali deti do škôl, tam sa niečo naučili a to stačilo. To do 20.storočia stačilo. Škola mala navonok jasné úlohy a povinnosti v oblasti svojich vzdelávacích tém. Bolo to jediné miesto, kde boli učebnice, materiály,  kde sa učilo. Dnes je škola iba jedným z miest, kde sa ľudia učia. Učíme sa celý život. Vzdelanie však na nejednom mieste neraz stále definujeme podľa veľkosti tried, platov učiteľov, pracovnej doby. Nie uje to celkom presné, lebo dnes  musíme viac premýšľať o výsledkoch, ktoré chceme dosiahnuť a ktoré dosahujeme.

Voľakedy sa predpisovalo, čo sa má učiť, aké sú osnovy, všetko bolo zorganizované. Vláda prišla s tým, čo by sa malo naučiť a potom sa vydali učebnice a deti sa to naučili. Dnes to už v modernom školstve takto vôbec nefunguje. Najlepšie vzdelávacie systémy vytvárajú určitú „sumu múdrostí“. Dnes je dôležité pozerať sa do budúcnosti, čo robí moja škola, čo robí susedná škola a viem ako uplatním svoje vedomosti v znalostnom systéme. Dnes už to nie je manažment, ale lidership , určité vedenie, práca s talentami.

Skôr sme oddeľovali školy súkromné a školy verejné. Dnes sa snažíme spojiť ich dobré stránky zo všetkých zdrojov a využiť ich. Voľakedy sa všetci študenti učili všetko jednotne, podľa jednotných osnov. Dnes nám ide o špecializáciu a individualizáciu výučby. Môžeme zmerať výsledky v rámci testov PISA. Tam zmeriame úspešnosť vzdelávania populácie. Hodnotíme, ako sú úspešné jednotlivé vzdelávacie systémy pre žiakov zo všetkých sociálnych skupín. Sú tu však aj ďalšie dôležité pohľady.

Viem, že v Českej republike sa po oku 1999 veľmi veľa vecí zmenilo, reformy vždy prinášajú výsledky. Česká republika musí pomôcť znevýhodneným študentom a dávať im väčšiu príležitosť pre rozvoj ich talentu. Vždy je možné zlepšiť všetky vzdelávacie systémy. Povzbudzujúce je, že môžeme vzdelávať deti zo všetkých socioekonomických skupín. Vysoko kvalitné vzdelanie môže byť poskytnuté v súčasnom svete všetkým deťom.

Ďaleký východ

Pozrime sa napríklad na Šanghaj, alebo Čínu – to je veľmi rôznorodá populácia. Rad žiakov je znevýhodnených, žijú vo veľkej chudobe, ale vo vzdelávaní dosahujú tie isté štandardy, tie isté výsledky ako ktokoľvek iný. To rozhodne platí aj v európskych krajinách. Takže, je možné dosiahnuť celý rad vecí. Dôležité je vedieť, že tu máme veľký priestor pre zlepšenie. A ako to zlepšenie vyzerá v 21.storočí?

Prejdime od toho čo očakávame, k tomu ako to bude v budúcnosti vyzerať. Celoživotné vzdelávanie bude celoživotnou realitou pre všetkých dnešných študentov. V škole máme samozrejme pod kontrolou proces výučby, ale v momente keď študenti školu opustia musia sa spoliehať sami na seba a svoje schopnosti. A tu bude kľúč k ich úspechu v 21.storočí.

Aké sú tie nové výsledky, ktoré vidíme?

Dnes vidíme najmä obrovské rozdiely medzi jednotlivými krajinami. V niektorých krajinách je vzdelanie celoživotnou otázkou. Ľudia sa vzdelávajú, rastú. Vo väčšine krajín to žiaľ tak nevyzerá. Platí, že v značnej časti sveta po tridsiatke človeka jeho schopnosti a zručnosti nie sú ďalej rozvíjané. Ale my musíme nájsť hybnú silu pre ľudí , aby sa vzdelávali po celý život. Je to tiež vzdelávanie zamerané na skutočné zručnosti. Nie je to len to, aby ľudia zbierali akademické tituly.

Pozrite sa na môj životopis. Ja som fyzik a myslím, že som bol dobrý fyzik. Prvú časť svojej kariéry som strávil v priemyselnom podniku a dnes by som si v laboratóriu už neporadil, lebo ten svet fyziky je už úplne iný. Niektoré zručnosti som stratil a tie nové, ktoré by som potreboval som nenadobudol. Moderný svet už nebude uznávať naše zastarané vzdelanie. Diverzita a rôznorodosť vzdelávania je na vzostupe. Musíme vzdelávanie personalizovať a musíme chápať rozdiely medzi žiakmi a musíme s nimi takto pracovať. Je to kultúra trvalého hodnotenia a trvalej spätnej väzby. Musíme chápať a vedieť ako som na tom a ako sa môže zlepšiť.

Pozrime sa na porovnanie dvoch školských kultúr. Jedna kultúra sa zameriava na výsledky a druhá na procesy , na postupy. Ak nebudeme obe kultúry spájať, žiaci nebudú vedieť ako na tom sú a ako sa majú ďalej zlepšovať.

Nemôžeme sa zameriavať iba na výsledky, na testy a hodnotenie bez toho, aby sme nezobrali do úvahy procesy, postupy. Ak by sme to urobili, vtedy by sme sa stratili v našej profesii. Je to externá kontrola, keď sa pozriem na druhý extrém- to sú iba postupy, hodnotenie ľudí, kontrola ľudí bez toho, aby sme pozerali na výsledky, uvidíme, že tu závisíme iba od dobrej vôle ľudí. V niektorých krajinách to funguje, ale to sa ťažko opakuje. Táto kultúra hodnotenia spočíva v spojení oboch týchto kultúr – kultúry výsledkov i kultúry procesov. Čiže musíme používať kvalitný manažment, ktorý vzbudzuje dôveru a musíme dohliadať na to, ako je to realizované.

Zodpovednosť.

Česká republika urobila od roku 2000  veľký pokrok pokiaľ ide o autonómiu a zodpovednosť škôl. Dnes je to celkom iný školský svet. Vidíme tu však aj varovný signál, ktorý nám poskytujú testy PISA. Pri pohľade úroveň autonómie škôl vidíme, že by tam mal byť  silnejší mechanizmus prijímania nových poznatkov. Ja tomu hovorím zodpovednosť. Mechanizmus, ktorý má vzdelávací systém pre prijímanie a šírenie vedomostí.  A tu vidíme, že tie najlepšie školy skutočne majú veľkú autonómiu a zároveň fungujú v silnom systéme. Aj horšie fungujúce školy majú autonómiu, ale pôsobia izolovane. Čiže autonómia môže hrať pre vás, ale môže hrať aj proti vám v danom systéme. Nie je otázkou či je dobrá alebo zlá, otázka je v akom rámci sú  školy autonómne. To je ten dôležitý bod. Musíme byť nároční na každého jedného študenta. Každý jeden študent je pre nás dôležitý. Na to kladieme veľký dôraz. Každý študent, každý rodič, každý učiteľ musí vedieť, čo je to dobrý výkon. Inak sa študent nedostane na dobrú univerzitu a nedostane dobrú prácu.

V Ázii rastie dôležitosť a význam vzdelania. V Českej republike a v iných krajinách  sa deti zo znevýhodneného prostredia strácajú. Tebe nejdú jazyky, tebe nejde matematika, tak to vzdávame. Dostaneš menej náročné vzdelanie, ale to nie je dobré.

V školstve sa tiež musíme riadiť dopytom a zapojiť do vzdelávania zamestnávateľov. Pokiaľ ste v škole, stále sa niečo učíte, ale keď kombinujete prácu a štúdium, štúdiu nevenujete všetok čas, ale odbornou praxou získavate nové kompetencie, takže v konečnom dôsledku ste pre trh práce rovnako dôležití ako tí, ktorí navštevujú iba štúdium.

Skúsenosti z reálneho života musíme zapracovávať do vzdelávania a samozrejme aj do profesijného vzdelávania. Aj tí, ktorí pracujú, sa v práci niečo učia. Neskončia celkom bez poznatkov, bez zručností. Ľudia, ktorí sa nevzdelávajú  nepracujú končia v horšom postavení. To znamená, že ľudia, ktorí nepoužívajú zručnosti, ich strácajú. Mladí nezamestnaní sú v skutočne ťažkej situácii. Končia v horšej situácii, než v akej opúšťali školu. A ich počet, bohužiaľ rastie, pretože je tu hospodárska kríza. Treba sa vzdelávať aj mimo školu. Všetci hovoria, že musíme mať na mysli vzdelávanie, po ktorom je dopyt na trhu. Proti tomu nikto nič nenamieta. Trh práce si veľmi váži takéto vzdelanie a inovácie sú tu dôležité. Musíme mobilizovať vedomosti mnohých ľudí, ktorí spolu vytvárajú tieto inovácie. Musíme uľahčovať prepájania jednotlivých odborov a ich spoluprácu. Rôzne konštrukty používajú rôzne disciplíny a musíme ich prepojiť. To sú veľmi dôležité atribúty, lebo dnešné prostredie práce je veľmi tvrdé.

Bez kvalitných učiteľov to nepôjde

S istotou vieme, že naše ciele  nedosiahneme bez kvalitných učiteľov. Do nich musíme investovať. Do učiteľského povolania musíme prilákať talentovaných mladých ľudí. Vo Fínsku sa učiteľstvu venujú tí najtalentovanejší. Nie sú tak slabo platení ako v Českej republike, ale nemajú ani  najvyššie platy, ale spoločnosť si ich nesmierne cení.

Krajiny investujú do školstva a študentov i učiteľov rôznym spôsobom. Napríklad v ázijských krajinách platia učiteľov relatívne dobre, aby pritiahli k učiteľskej profesii tých najlepších.

Prečo je český systém relatívne lacný?

Sú tu podpriemerné platy učiteľov a celkom jasné pokyny – neučiť veľa hodín. V iných krajinách je to lacné preto, že je prebytok učiteľov. Ale tie najvýkonnejšie vzdelávacie systémy v rámci OECD, postupujú úplne opačne – dávajú veľký dôraz na kvalitu učiteľov, nie na veľkosť tried. Veľkosť investícií do vzdelávania sa odlišuje rádovo až o 20 % v jednotlivých krajinách. Dôležité je do čoho a ako krajiny v školstve investujú.

Pozrime sa na Fínsko.

Fínsko urobilo z profesie učiteľa druhú najdôležitejšiu a spoločensky najviac cenenú profesiu. Majú 10 uchádzačov na jedno voľné miesto. Je tam skutočná možnosť kariérneho rastu. Prebieha spolupráca učiteľov s ďalšími učiteľmi aj mimo kariérneho rastu. Prečo je učiteľstvo vo Fínsku tak atraktívne? Fíni hovoria : „vo  Fínsku bolo učiteľské povolanie vždy populárne.“ Počúvame, že aj v iných krajinách bolo toto povolanie populárne pre mladých ľudí. Otázkou je, ako si uchovala túto atraktivitu  učiteľská profesia. Myslia si, že to si školy uchovali učiteľstvo ako intelektuálne atraktívnu prácu. Učitelia dokážu a môžu využívať svoje vedomosti vo svojej práci v plnej miere. Môžu sa rozhodovať kam pôjdu ďalej a vedia, že sú pre študentov nesmierne dôležití.

Toto je vlastne kľúčové pre to, čo je atraktívne na učiteľskej profesii. Každý fínsky učiteľ si akoby riadi svoju kariérnu cestu. Spomínam si, že v Singapure som hovoril s jedným profesorom a pýtal som sa ho, ako definuje dobého učiteľa. „Ja by som vám vysvetlil filozofiu tak, že,“-  hovoril profesor Tan Onn Seng – „predovšetkým učiteľ je učiteľom toho, kto sa učí. Za druhé musí dobe vedieť odovzdávať svoju „matériu“, čiže látku.  Učiteľ musí byť nesmierne trpezlivý a musí tiež venovať pozornosť tomu, ako sa môžu ľudia čo najlepšie učiť.“

Tieto myšlienky a koncepty sú veľmi podobné s Fínskom. My sa usiluje o to, aby boli učitelia skvelými odborníkmi na predmety, ktoré vyučujú. Nejde iba o to. Ide aj o to, akú výučbovú a vzdelávaciu stratégiu budete využívať a používať pre rôznych študentov. Keď sa spýtam učiteľov, čo je to dobré učenie, tak vám väčšinou po celom svete vysvetlia a povedia úplne podobné veci.

Prístup k školstvu je často veľmi tradičný. Zameriavame sa na odovzdávanie vedomostí, ale už nás veľmi nezaujíma, ako ich prijímajú študenti. Je tu niekedy niečo, čo bráni učiteľom zmeniť systém svojej práce.

Vo Švédsku sa veľmi zlepšili, lebo kultúra individuálneho prístupu k študentom sa veľmi zlepšila. Ale zďaleka najlepšie je v tomto smere Fínsko. Učitelia sú napríklad podnecovaní  k tomu, aby si urobili ďalšie magisterské štúdium v oblasti pedagogiky alebo v jej špecializáciách. V príprave samotného učiteľa hrajú veľkú úlohu predovšetkým univerzity, ale hlavným edukátorom učiteľa je samotná škola.

Jannika Sarimo /Fínsko/ hovorí : „Samozrejme, je dôležité, aby mal učiteľ niečo odučené, aby sa čo najviac naučil na univerzite. Výučba samotného pedagogického procesu trvá 4 roky a študenti potom prichádzajú k nám a my im dávame určitú orientáciu. Ukážeme im triedy. V každej triede máme pre každého učiteľa „mentora“. Skúsenejších učiteľov, ktorí im pomáhajú. Potom sa znovu vrátia na univerzitu a znova získavajú teoretické vedomosti na základe, už získaných praktických skúseností, ktoré nadobudli. Dokážu lepšie klásť otázky, vedia ako vyzerá praktická výučba. Snažíme sa neustále kombinovať praktickú stránku vyučovania a získavanie teoretických vedomostí.

Toto je tiež veľmi zaujímavá vec – o učiteľské miesta je veľký počet záujemcov, ale kto ich napokon získa? Sú to často tí , ktorí sú ochotní rozvíjať svoj učiteľský talent, ktorí sú ochotní spolupracovať s kolegami a s tými, ktorí sú skúsenejší. Keď sa pozrieme napríklad  na Japonsko – väčšina ľudí si hovorí , že by nechcela, aby to u nás bolo ako v ich školách  – v Japonsku sa musia    deti v školách veľa učiť.

Toto je relevantné pre Českú republiku. Českí študenti boli v testoch PISA vysoko hodnotení, ak mali reprodukovať naučené vedomosti. Ale ak mali nejakým tvorivým spôsobom aplikovať nejaké vedomosti bolo to horšie. V priemyselne vyspelom svete sa uberáme správnym smerom k vedomostiam a zručnostiam potrebným v 21.storočí, ale ideme dosť pomaly. Pokiaľ sa pozrieme na Japonsko tam to vyzeralo tak, že nejde o veľkosť tried, ani prístup učiteľov. Môžeme spomenúť samotnú štruktúru  ich práce.  To je niečo čo vlastne nemožno preberať zhora dole. A v Japonsku prebehlo mnoho kontroverzných reforiem. Napríklad bolo odobraných 30 %  obsahu toho, čo sa majú žiaci učiť s tým, že si budú môcť učitelia slobodne vyberať čo budú učiť. To sa učiteľom napríklad vôbec nepáčilo.

Dôležité je to, že to čo sa študenti učia musí byť ďalej rozšíriteľné.    Sú určité paradigmy pre vyučovanie, ktoré treba neustále obnovovať a opakovať.

Myslím si, že to čo sa deje v Japonsku ,je veľmi relevantné pre Českú republiku.  Učitelia musia reflektovať svoju prax.   Veľmi dobre to robia vo Švédsku. Riaditelia i učitelia sa neustále zaoberajú spätnou väzbou. Snažia sa analyzovať svoj postup. Snažia sa zistiť do akej miery sú na úrovni požiadaviek doby. Pokiaľ ste riaditeľom školy vo Fínsku je to podobné.  Tu ste nielen riaditeľom školy,  ale zhruba štvrtinu svojho času trávite aj ako človek pôsobiaci v mestskej rade. To je veľmi dôležité lebo to poskytuje obrovské   možnosti v rozvíjaní poznania potrieb vašich žiakov a to všetko možno využiť v prospech rozvoja školy. Dôležitá je spolupráca medzi učiteľmi, mobilizácia dobrých myšlienok. Ani najlepší minister nemôže poznať tisícky problémov učiteľov a žiakov, ale pokiaľ dokáže mobilizovať tých správnych ľudí, ktorí to dokážu monitorovať potom je to v poriadku. Vezmime si Kanadu, provinciu Ontário, kde dokázali využiť „pálkového“ efektu šírenia vedomostí. A napríklad v Singapure pracujú učitelia veľmi systematicky, spolupracujú, každý učiteľ v Singapure permanentne pracuje na zlepšovaní svojej kvality práce.

Riaditeľ jednej školy v Singapure mi povedal: „My sa naozaj snažíme, aby učitelia spolupracovali, aby sa na seba dívali, aby od seba „odpisovali“. Myslím, že je to dôležité. Dobré učebné postupy by nemali byť vlastníctvom jedného učiteľa na jednej školskej inštitúcii. Toto bohatstvo si treba odovzdávať, deliť sa oň. Profesijná komunita v školách si vytvorila platformu, kde môžu ďalej rozvíjať svoje vedomosti a rozmýšľať spolu nad tým, aby mali študenti naozaj prístup k tomu najlepšiemu. Preto spolupracujeme, vymieňame si názory, vymieňame si skúsenosti, robíme si testy a samozrejme  výsledky kontrolujeme. Zmyslom je rozdeliť sa o nápady.

Toto sú veci, ktoré pri iných profesiách považujeme za úplne normálne. Napríklad vedecký výskum v medicíne v konečnom dôsledku vychádza z praxe a potrieb obvodných lekárov. Pokiaľ sa pozriete na niektoré kvalitnejšie  školské systémy, tam sa ku kvalite dopracovali najmä vďaka takémuto postupu.

Nové technológie.

Ľudia sa dosť spoliehajú na technológie. My zatiaľ nemáme žiadne dôkazy o tom, že tie technológie sú samostatné. Vieme, že dobrá technológia môže pomôcť k efektom dobrým učiteľom , ale rozhodne nemôžeme predpokladať, že dobrá technológia nahradí dobrého učiteľa.

Veľmi inšpirujúce snahy boli zaznamenané v Austrálii a na Novom Zélande, kde sa snažia vytvoriť nový typ výučbových inštrumentov. V Singapure napríklad na jednej strane  zvyšujú využívanie technológií  na pomoc vyššej kvalite a na strane druhej tu vôbec nie je problém, že majú veľké triedy s veľkým počtom žiakov. Ich náklady na výučbu sú zhruba o polovicu nižšie, ako je priemer OECD. Vďaka technológiám môžu učitelia pracovať efektívne aj v nadmerných triedach.

Vidíme, že technológie sú v školách veľmi dôležité a snažíme sa ich využiť pri výučbe. Myslíme si, že pri výučbe sa to dá.  Máme v triede aj 40 žiakov a je vylúčené, že udržíme ich pozornosť, pokiaľ nemáme nejaký nástroj. Máme programy, ktoré štyridsiatim deťom kladú 40 rozdielnych otázok a každý študent je plne zaujatý a využíva naviac nástroje , ktoré vie využívať výborne. Veľa našich mladých učiteľov je veľmi zručných pri využívaní nových technológií, ale musia sa naučiť, ako tieto nástroje využívať efektívne aj pri výučbe.

Do týchto vecí sa skutočne vkladajú veľké nádeje. Nie je to žiadna mágia, ale dôležité to je. Dnešné deti sa dokážu hrať s mobilmi a súčasne si robia domáce úlohy. Deti dokážu agregovať vedomosti a vlastne využívajú to, čo sa naučili v škole. Samozrejme, sú oblasti, ktoré sú náročnejšie, iné jednoduchšie , ale je teba sa na to zamerať.

V tých najhorších podmienkach, v najhorších školách treba mobilizovať tých najlepších učiteľov a najlepšie nástroje. Tam treba dostať tých najtalentovanejších učiteľov. Tí by mali odviesť v problémových školách najviac práce. Mali by tu pôsobiť najlepší riaditelia. Je to obrovská výzva – je to niečo relevantné aj pre Európu. Lebo aj u vás jestvuje medzi jednotlivými školami veľká variabilita.

Niekde používajú pre motiváciu učiteľov vyššie platy, aby išli pracovať  do problémových škôl . Dajú sa použiť rôzne nástroje. Pokiaľ budete vytvárať štruktúru kariéry učiteľa tak, aby sa ujímal rôznych úloh, ktoré predstavujú výzvu, potom je to ďalšia možnosť.

Spomínam si, že na jednej elitnej škole v Šanghaji, som hovoril s riaditeľom a on mi hovoril, že prišiel za ním jeden mladý učiteľ a povedal mu, že by sa  chcel stať riaditeľom. Cesta, k zrýchleniu jeho kariéry spočívala v tom,   že spolu s nejakými ďalšími kolegami vybudoval nové  výukové prostredie v problémovej časti mesta. Čiže, ak sa človek dokáže popasovať s takýmito problémami, môže veľmi rýchlo napredovať v kariére.

Keď sa na to pozriete z blízka, Šanghaj ale aj Čína sú v mnohom v školstve podobné českému systému. Viac ako by ste si to mysleli. Majú tiež ministerstvo školstva, ich školy sú tiež silne autonómne, ministerstvo má na ne malý dosah, čiže je to veľmi dynamický a na trh zameraný systém. Im sa dobre podarilo ľudí nastaviť na to, aby sa ujímali riešenia veľmi ťažkých úloh. V roku 2003 sme mali pre Šanghaj skôr priemerné výsledky. Od tej doby tam došlo k obrovskému zlepšenia za veľmi krátky čas. Susedné Poľsko bolo pred časom tiež veľmi pasívne pri otázke nedostatočných výkonov, ale tiež sa to zlepšilo. Tých spôsobov, ako stimulovať školské systémy pre lepší rozvoj školstva je celý rad.

Inovácie

Inovácie budú ústrednou záležitosťou, lebo inovácie sú inšpirované výskumom a vývojom. V  Českej republike sa na lekársky výskum vynaložilo asi 15 krát viac prostriedkov, ako na výskum školstva.  To nám niečo hovorí o hodnote, aká sa pripisuje učiteľskej profesii a významu vedomostí vôbec. V triede získate vedomosti veľmi ľahko, lebo tam je to povinnosť učiteľa, ale ako získate vedomosti a zručnosti mimo triedy ? Akým spôsobom sa dokáže informácií zmocniť celé spoločenstvo? Spoločenstvo, ktoré tieto informácie potrebuje. Je celý rad vecí o ktorých možno v tomto smere premýšľať. V minulosti bola otázka vzdelania veľmi jednoduchá. Stačilo pár vzdelaných jedincov, ktorí učili ostatných, ktorí o to mali záujem. To je vlastne začiatok všetkých našich vzdelávacích systémov. Dnes však prospech zo vzdelania je dramaticky vyšší a stále rastie a naopak trest za nedovzdelanosť jednotlivcov je oveľa horší. A v tomto zmysle treba akceptovať realitu školstva 21.storočia.

Môžu všetci uspieť v matematike?

Všetci študenti môžu uspieť dokonca aj v predmetoch, ako je matematika, aj keď si mnohí myslia, že tam to závisí od nadania. Čo si myslíte, že môže podmieniť úspech v disciplíne, ako je matematika? Je veľa ľudí, ktorí iste hovoria – ja na to nie som, nemám na to hlavu…

Ak položíte rovnakú otázku Japoncom alebo Číňanom tak vám deväť z desiatich povie: „No, záleží to na mne. Ak sa budem naozaj snažiť a budem mať dobého učiteľa, ktorý mi pomôže, tak budem mať určite úspech.“ Takže, kde je vlastne problém? Dnes je tu vzdelávací systém, ktorý vychádza z nejakého nadania, ktoré je určené iba pre niekoho a na druhej strane je tu systém, ktorý nedostatok talentu ako ospravedlnenie neprijíma. A uspieť majú šancu všetci.

21.storočie nám hodilo rukavicu – aby boli učitelia pripravení celkom inak. V mnohých profesiách sa ľudia zaoberajú vecami, ktoré ich škola nikdy neučila a preto tiež upadla prestíž učiteľov. Napriek tomu je stále treba veľa odborných vedomostí. Vlády dnes vytvárajú vzdelávacie prostredie a stále určujú, čo spoločnosť potrebuje alebo nepotrebuje. Dôležité je, aby tieto svoje požiadavky dokázali previesť na to, čo bude učiteľ so svojimi žiakmi rozvíjať v škole. Veľa ľudí nerado pracuje, ako za čias Taylora, kde sa určuje presne, čo  budú robiť dnes, zajtra, pozajtra.

Luxembursko vypláca učiteľom dvojnásobný plat ako je európsky priemer. Napriek tomu sa tam záujemcovia do tejto profesie nehrnú. Je totiž dôležité, aby mal učiteľ pred sebou perspektívu zaujímavej kariéry, najmä variabilnej kariéry. Budúcnosť spočíva práve v diverzite pracovnej dráhy. Dôležité je, aby ľudia taktiež pociťovali zodpovednosť. Aby mali zodpovednosť, voči svojim vrstovníkom, svojim kolegom. Dôležité je navodiť kultúru spolupráce. To sú obrovské výzvy 21.storočia. Zaznamenali sme už nemalý pokrok. Svedčia o tom aj výsledky v PISA. V priebehu posledných rokov došlo v niektorých krajinách k skutočnému nárastu kvality. Iné krajiny zase dokázali veľmi dobre vyrovnať nerovnosti v kvalite vzdelania. Niektoré krajiny si vedú lepšie ako iné. Napriek tomu, že nedávajú do školstva extra veľké peniaze.

/prepis a preklad vystúpenia z podkladov organizátorov konferencie lupa/