Škola musí byť pre deti i učiteľov priateľským prostredím.

Prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD., psychológ

Keď som pripravoval rozhovor s prof. PhDr. Evou Gajdošovou, PhD. Vláda SR práve rokovala o Národnej stratégií na ochranu detí pred násilím. Už v januári bola v jej programe Správa o stave školstva, kde rezonovala taktiež veľmi silne najmä téma šikanovania žiakov. Výsledky výskumov o násilí na deťoch, o šikanovaní, ukazujú, že téma prostredia a atmosféry práce v školách je mimoriadne dôležitá. Profesorka E. Gajdošová sa celý život nielen odborne, vedecky, ale aj hlboko ľudský a citovo zaoberá otázkami, ako neubližovať deťom, ako im pomôcť, aby sa z nich stali najmä dobrí ľudia.

Na Slovensku máme asi 350 školských psychológov, čo je veľmi málo. Práve aj prerokované dokumenty Vládou SR, ako aj iné politické materiály požadujú významnejšiu účasť školských psychológov v školách, výchovných, školských zariadeniach. Profesorka E. Gajdošová poskytuje v našom rozhovore svoj pohľad na problémy výchovy a vzdelávania detí v školách a školských zariadeniach a približuje tému školskej psychológie našej pedagogickej a odbornej verejnosti.

Pani profesorka,čím sa vlastne školská psychológia zaoberá, a čo je jej poslaním?

Školská psychológia je aplikovanou psychologickou disciplínou, psychologickou špecializáciou a profesionálnou psychológiou školy. Skúma a vysvetľuje psychologické otázky činnosti školy ako edukačného systému, a študuje možnosti využitia integrovaných psychologických poznatkov, techník, metód a postupov v škole prostredníctvom svojej profesie školského psychológa.

Úplne jednoducho povedané predmetom školskej psychológie je to, čo robí školský psychológ v škole, a to v rámci svojich preventívnych, diagnostických a intervenčných činností venovaných jedincovi, skupine a komunite žiakov, ale aj rodičov a učiteľov.

V súčasnosti je poslaním školskej psychológie pomoc škole na najcitlivejšom mieste, t.j. pri zabezpečovaní mentálneho zdravia žiakov a učiteľov a ich prežívania spokojnosti v škole v psychicky zdravom a nestresovom prostredí a tiež pri predchádzaní či riešení rôznych vývinových a výchovných problémov, až po riešenie sociálno-patologických javov v školskom prostredí (agresia, násilie a šikanovanie žiakov aj učiteľov, látkové aj nelátkové závislosti, delikvencia, intolerancia, diskriminácia, rasizmus, hazard, mobbing v učiteľskom zbore a i.), ktoré presahujú možnosti vzdelania pedagogických a iných odborných pracovníkov školy.

Ako to bolo so vznikom a vývinom školskej psychológie vo svete?

Potreba využívať psychológiu v škole priamo vo výchovno-vzdelávacom procese má dlhú históriu a nikdy sa o tom nepochybovalo. Ani v súčasnosti niet pochýb o tom, že bez psychológie sa nezaobídeme tam, kde sa pracuje s ľuďmi. Medzi takéto profesie patrí aj profesia učiteľa, ktorý sa v škole podieľa na edukácii mladej generácie. Psychologický aspekt jeho činnosti vyplýva z vlastnej podstaty edukačného procesu, v ktorom ide o permanentnú interakciu a komunikáciu učiteľ – žiak.

V prvej polovici 20. storočia, kedy sa školská psychológia vo svete rozvíjala, poskytovali psychológovia štyri druhy školsko-psychologických služieb (Wall, 1956): programy primárnej prevencie v jednej alebo viacerých školách, koordináciu služieb medzi školou a spoločnosťou, prácu v oblasti detského poradenstva v komunitách a výskum osobnostného vývinu detí.

Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) v roku 1948 zvolala medzinárodnú konferenciu, na ktorej sa zúčastnili zástupcovia 43 krajín, aby prediskutovali možnosti rozvoja výchovno-vzdelávacích služieb, vrátane služieb školskej psychológie. Konferencia odporučila vypracovať študijné programy na prípravu a vzdelávanie školských psychológov a dať ich do školskej praxe. Lídrami v rozvíjaní školskej psychológie a jej profesie školského psychológa sa stali viacerí európske krajiny, najmä Dánsko, Švédsko, Fínsko, Francúzsko a Anglicko, kde ako v prvých krajinách vznikli služby školskej psychológie.

Po 2.svetovej vojne v rokoch počet školských psychológov na svete rýchlo rástol. V r. 2006 bolo na svete odhadom 500 000 školských psychológov, z toho 100 000 pracovalo v USA (Štatistiky Úradu práce, 2006). Kým v Amerike sa odhaduje pomer počtu školských psychológov k počtu populácie 1 ku 3000, v Európe je to 1 ku 1800.

Termín „edukačný psychológ“ sa používa hlavne v krajinách Britského spoločenstva národov. V USA sa používal termín „školský psychológ“, a rovnako sa tento pojem zaužíval aj v ďalších iných krajinách, vo všetkých škandinávskych krajinách, Rusku, Poľsku, Litve, Maďarsku, Česku, Slovensku a i.

Na začiatku toho milénia sa školská psychológia už seriózne etablovala v systéme psychologických vied so svojim vlastným špecifickým poslaním, s vlastnými cieľmi a metódami a získala jedno z významných, ba kľúčových postavení medzi aplikovanými psychologickými disciplínami v európskom kontexte. Najnovšie dokumenty EFPA (Európska federácia psychologických asociácií) o nej uvažujú ako jednej z troch najvýznamnejších psychologických disciplín popri klinickej a organizačnej psychológii, ako school and educational psychology.

V tomto miléniu sa školská psychológia a jej profesia školský psychológ vo všetkých krajinách EÚ začína výrazne spolupodieľať na nastupujúcom procese inklúzie, inkluzívneho vzdelávania a inkluzívnej školy. Aj vláda SR v roku 2011 schválila členstvo Slovenskej republiky v Európskej agentúre pre rozvoj špeciálneho vzdelávania, čo Slovensku umožňuje byť súčasťou medzinárodnej odbornej platformy podporujúcej rozvoj inkluzívneho vzdelávania. Je zrejmé, že sa musíme začať seriózne zamýšľať nad tým, ako robiť na Slovensku širšie chápané inkluzívne vzdelávanie, nielen v súvislosti so vzdelávaním žiakov rómskeho etnika.

UNESCO definuje inkluzívne vzdelávanie ako proces reagujúci na rôznorodosť potrieb všetkých žiakov a to prostredníctvom zvýšenia ich účasti na vzdelávaní. Cieľom je okrem zníženia počtu vylúčených študentov a ich dištancovania sa od vzdelania aj potreba, aby celý vzdelávací systém vytváral také prostredie, kde študenti v rámci inkluzívneho prístupu majú splnené ich individuálne potreby. Takto má každý študent možnosť uspieť.

Inkluzívna škola rešpektuje osobnosť dieťaťa a vyvíjať jeho osobnosť. Umožňuje deťom navštevovať bežné školské zariadenia. Ku každému dieťaťu pristupuje individuálne a učitelia si zakladajú na tom, aby sa na výučbe a rôznych projektoch podieľali aj samotní rodičia, aby sa deti naučili komunikovať aj s inými ľuďmi. Odlišnosť detí je v takýchto zariadeniach vnímaná ako príležitosť k rozvíjaniu rešpektu k sebe samému, ale aj k ostatným. Deti si rozvíjajú svoju empatiu, toleranciu, ohľaduplnosť a zodpovednosť. Zavedenie inkluzívneho vzdelávania ako takého je dlhodobým procesom, ktorého aplikácia do praxe vyžaduje mnoho úsilia a finančnej podpory štátu, ale aj intervencie mimovládnych organizácií, ktorí tvoria základnú a priamu zložku na komunikáciu s dotknutými jedincami. Koncept inkluzívneho vzdelávania je záväzkom štátu, ktorý mu vyplýva z medzinárodných ľudsko-právnych dohovorov. Inkluzívne vzdelávanie si ale nesmieme mýliť s desegregáciou alebo s mechanickou integráciou rôznych skupín žiakov.

Práve inkluzívna škola bude potrebovať nárast počtu školských psychológov v základných a stredných školách, ktorí budú denne priamo zapojení do inkluzívneho vzdelávania, keďže tento nový systém vzdelávania si vyžaduje nesmierne ťažkú prácu s hodnotami, postojmi, predsudkami ľudí, žiakov, rodičov a učiteľov, s ich zmyslom života, s kvalitou života v škole, so sociálnymi vzťahmi v škole, so sociálnou klímou a atmosférou školy a triedy, prácou s rodinou a s rôznymi typmi rodičov, s aktivitami zameranými na elimináciu intolerancie, diskriminácie a rasizmu, psychológiou učenia sa, učebnými štýlmi žiakov, vyučovacími štýlmi učiteľov, diagnostikou osobnosti detí a navrhovaním rôznych typov účinných intervencií a intervenčných stratégií vo výchove a vzdelávaní.

Ako sa vyvíjala školská psychológia osobitne na Slovensku?

Na Slovensku sa školská psychológia kreovala ako nová samostatná aplikovaná psychologická disciplína v r.1970, to najmä úsilím univerzitných pedagógov prof. J. Hvozdíka a prof. Zelinu z Košíc, Prof. L. Ďuriča, doc. O. Blaškoviča a doc. M. Jurča z Bratislavy.

V roku 1965 sa na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave založila Katedra pedagogickej psychológie s oddelením školskej psychológie. Poslaním katedry, ktorá v tom čase fungovala pod vedením prof. L.Ďuriča, bola príprava školských psychológov do škôl a školských zariadení. Odborná príprava školských psychológov sa realizovala v rámci dvojodborového štúdia „pedagogická psychológia kombinovaná s ďalším aprobačným predmetom“, najčastejšie s pedagogikou a jazykom anglickým, ktorý mali títo absolventi ako stredoškolskí učitelia vyučovať a zároveň vykonávať funkciu školského psychológa na škole. O dva roky potom, v roku 1967, sa vybudoval pri Katedre psychológie FFUK v Bratislave aj Kabinet školskej psychológie, ktorý v rámci vedeckovýskumnej činnosti inštrukčno-metodicky a odborne usmerňoval prácu školských psychológov, viedol ho doc.O. Blaškovič.

Po prechode na Katedru pedagogickej psychológie FFUK nastala šanca v rámci rezortného plánu výskumu Ministerstva školstva SSR (koordinátorom bol prof. Ďurič) v rokoch 1973-1975 preskúmať organizáciu, obsah a metódy práce školských psychológov na 5 vybraných školách rôzneho typu. Na týchto školách začalo pracovať 5 školských psychológov (Dr. Kryslová, Dr. Kopčanová, Dr.Buganová, Dr. Palovčíková a Dr.Pačesová). Každý týždeň sa stanovili úlohy, zhodnocovala sa ich realizácia a určili sa program na ďalší týždeň. Touto metodikou sa overoval obsah a metódy práce školských psychológov na experimentálnych školách, ktorý potvrdil nevyhnutnosť psychologických služieb škole prostredníctvom funkcie školského psychológa ako zamestnanca školy.

V tomto období významný prínos najmä v teoretickej a učebnej oblasti znamenalo vydanie učebnice Základy školskej psychológie prof Hvozdíka (1986), publikácie prof. Ďuriča najmä v otázke profilu a vyškolenia školských psychológov,napr. dôležitý príspevok Rozvoj školskej psychológie na Slovensku (1994).

Až 90. roky však priniesli na Slovensku pozitívny obrat v rozvoji školskej psychológie. V r. 1990 sa znovu začalo intenzívne hovoriť o poslaní, predmete, metódach školskej psychológii, o jej postavení v psychologických vedách a o funkcii školského psychológa v školách. Úsilím prof. J. Hvozdíka z Košíc, doc. A. Furmana z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a doc. E. Gajdošovej z Univerzity Komenského v Bratislave sa v r. 1991 založila Asociácia školskej psychológie ČSFR na 1. zakladajúcom zjazde v Košiciach, ktorá odvtedy každoročne organizuje konferencie o aktuálnych a naliehavých otázkach školskej psychológie a práci školského psychológa v školách, a to striedavo na Slovensku a v Čechách. Asociácia školskej psychológie SR a ČR v súčasnosti stále funguje ako jedna asociáciu a spája českých a slovenských školských psychológov v spoločnej komunikácii a kooperácii.

Dokonca v r.1994 sa Asociácia školskej psychológie zhostila organizovania Medzinárodného koloqia ISPA (International School Psychology Association) v Banskej Bystrici na Slovensku. Účasť bola veľmi vysoká – na Slovensko prišlo takmer 500 psychológov z celého sveta, najviac z USA, Dánska, Nemecka, ale aj z Južnej Afriky, Austrálie, Turecka, Číny. ISPA koloqium dalo podnet sa vydávanie časopisu Školský psychológ, ktorý vznikol na základe mimoriadneho úsilia pracovníkov Katedry psychológie FFUK v Bratislave, kde viac rokov sídlila aj redakčná rada časopisu.

Priaznivý vývoj školskej psychológie v 90. rokoch sa zaslúžil aj o vznik samostatného predmetu Školská psychológia v učebnom pláne prípravy psychológov na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave z iniciatívy O.Blaškoviča a E.Gajdošovej, neskôr tiež ako predmetu štátnych záverečných skúšok a doktorandského štúdia. Odborníci napísali ďalšie knižky z oblasti školskej psychológie a jej profesie , napr. Gajdošová, E.,Herényiová, G., Valihorová, M.: Školská psychológia (2010) alebo Gajdošová,E.-Valihorová,M.: Kapitoly zo školskej psychológie (2009).

Aj na iných vysokých školách a katedrách psychológie na Slovensku sa školská psychológia ako aplikovaná psychologická disciplína začala seriózne rozvíjať pod dohľadom ďalších kvalitných odborníkov, stáva sa aj predmetom štátnic a doktorandského štúdia.

V novom miléniu nastal ďalší posun. V r. 2012 sa na novozriadenej Fakulte psychológie Paneurópskej vysokej školy, v rámci študijného odboru 3.1.9. Psychológia vybudoval úplne nový študijný program Školská a pracovná psychológia, v rámci ktorého sa povinne voliteľnými a voliteľnými predmetmi (Školská psychológia a školský psychológ, Preventívne a intervenčné programy, Metódy školskej psychológie, Edukačná psychológia v biodromálnom kontexte, Psychológia rodiny, Psychológia násilia, Pedagogika, Špeciálna pedagogika, a i.) ako aj v intenzívnej spolupráci so zahraničnými školskými psychológmi z európskych univerzít pripravujú mladí školskí psychológovia do praxe školy. Vzdelávanie je zamerané na požadované psychologické disciplíny, aj na prehĺbenie teoretických a praktických vedomostí z aplikovanej psychologickej disciplíny – školskej psychológie, na získanie špecifických poznatkov, zručností a spôsobilostí pre prácu školského psychológa v školách a v školských zariadeniach z oblasti prevencie, diagnostiky, poradenstva a nápravy problémov žiakov v učení, správaní, profesionálnej orientácie a voľby povolania, sociálnych vzťahov a realizácie preventívnych a rozvíjajúcich programov. Výrazné nóvum slovenského magisterského študijného programu a jeho kurikula oproti návrhom EFPA je, že je doplnený o úplne nový a netradičný rozmer – rozmer „biodromálnosti“, ktorý sa v materiáloch EFPA nevyskytuje. Ide o rozmer prípravy a vzdelávania psychológa fungujúceho v procese edukácie, ktorý prebieha na celej biodromálnej dráhe človeka, počnúc psychológiou edukácie vo vývinovom období predškolského a školského veku, pubescencie a adolescencie, mladšej a strednej dospelosti až po starobu človeka. Plusom je napojenie kurikula na získavanie praktických vedomostí a zručností na oficiálnych fakultných pracoviskách a školách PEVŠ, kde chodia študenti v rámci výučby realizovať preventívne programy, rozhovory s učiteľmi, rodičmi a žiakmi, pozorovanie v triedach, sociometriu, prednášky pre žiakov aj pre učiteľov, a tak si rozvíjať praktické odborné kompetencie priamo vo výchovno-vzdelávacom procese a prostredí školy.

Je práca školského psychológa na školách zakotvená aj legislatívne? Kto môže byť školským psychológom?

Je naozaj úžasné, že na Slovensku je profesia školského psychológa zakotvená v školskej legislatíve, čo v krajinách EÚ nie je celkom bežné. Musím povedať, že odborníci – školskí psychológovia z iných štátov sveta nám túto skutočnosť závidia a pýtajú si rady, ako na to. Ide najmä o tieto zákony, vyhlášky a nariadenia:

Koncepcia pedagogicko-psychologického poradenského systému. zo dňa 21.marca 2007. V tejto koncepcii sa hovorí o „školskom psychológovi“ ako súčasti systému výchovného a psychologického poradenstva a jeho podrobnejšiu náplň práce podáva následne príloha č.3 tejto koncepcie.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o výchove a vzdelávaní (školský zákon) zo dňa 22. mája 2008. V paragrafe 130 sa píše: K ďalším zložkám systému výchovného poradenstva a prevencie patrí školský psychológ (ods.3), ktorý „spolupracuje najmä s rodinou, školou, školským zariadením, zamestnávateľmi, orgánmi verejnej správy a občianskymi združeniami.“ (ods.4), školský psychológ vykonáva svoju činnosť v školách alebo v školských zariadeniach (ods.5). .“

Zákon 317/2009 Z.z. o pedagogických a odborných zamestnancoch zo dňa 24. júna 2009 . Školský psychológ je v zaradený do kategórie odborných zamestnancov, pracujúcich na škole. Kompetencie a pracovnú činnosť školského psychológa v školách definuje zákon nasledovne „Školský psychológ vykonáva odborné činnosti v rámci orientačnej psychologickej diagnostiky, individuálneho, skupinového alebo hromadného psychologického poradenstva, psychoterapie, prevencie a intervencie k deťom a žiakom s osobitným zreteľom na proces výchovy a vzdelávania v školách a školských zariadeniach; vykonáva aj odborné činnosti psychologického poradenstva v oblasti rodinných, partnerských a ďalších sociálnych vzťahov. Poskytuje psychologické poradenstvo a konzultácie zákonným zástupcom a pedagogickým zamestnancom škôl a školských zariadení. Pripravuje podklady pre odborných zamestnancov poradenských zariadení.“

Novelizovaná Vyhláška MŠ SR č.170/2010 Z.z. platná od 1.mája 2010, ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie odborných zamestnancov a teda aj školského psychológa v prílohe č.2 , prvý diel, časť I. Pripravené sú aj štandardy profesie školského psychológa.

Národný program starostlivosti o deti a dorasti pre roky 2008 – 2015 kladie najprv všeobecnú úlohu „vytvárať deťom a dorastu adekvátne výchovné, vzdelávacie, sociálne a materiálne podmienky a prednostne sa zamerať na zdravý osobnostný rozvoj žiakov a ich psychické zdravie“ a následne zdôrazňuje, čo je pre nás školských psychológov zvlášť dôležité, že problémy v školách v oblasti sociálnych vzťahov v triedach, komunikácie so spolužiakmi alebo aj s učiteľmi, akceptácie a tolerancie odlišností u spolužiakov, adekvátneho riešenia konfliktov, zvládania záťaže a stresu, ale aj správneho samoštúdia, výberu vhodného štýlu učenia, profesijného rozhodovania a voľby vysokej školy a študijného odboru, ktoré sa týkajú duševného zdravia detí a dospievajúcich a kvality ich života v školskom prostredí a ktoré úzko súvisia s ich úspešnosťou v štúdiu, školskou práceschopnosťou a výkonnosťou, môžu v rámci psychologických služieb školám kompetentne a vysoko odborne riešiť psychológovia, najmä školskí psychológovia. Dokonca dáva Ministerstvu školstva úlohu zvýšiť počty školských psychológov v školách.

Kto môže byť školským psychológom?

Školským psychológom v základných a stredných školách mohol byť doteraz človek s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v študijnom odbore 3.1.9. Psychológia alebo absolvent študijného odboru Učiteľstvo akademických predmetov 1.1.1., aprobácia Psychológia s iným predmetom napr. Pedagogikou, Výtvarnou výchovou, Biológiou rozšírené o 2-ročné špecializačné vzdelávanie zo školskej psychológie na vysokej škole. Možnosť robiť školského psychológa aj pracovníkom s učiteľským vzdelaním (bežný jav v Dánsku, Francúzku, Bavorku, USA) vzbudil nevôľu niektorých psychológov, ktorí argumentovali nedostatočným psychologickým vzdelaním týchto odborníkov najmä v oblasti psychologickej diagnostiky (Prax však ukazuje, že najdôležitejšími psychologickými metódami, ktoré školský psychológ v škole používa je metóda pozorovania v prirodzených podmienkach, metóda interview, posudzovacie škály, sociometria, záujmové dotazníky, projektívne techniky, už menej inteligenčné testy či osobnostné dotazníky, tie najmä pri kariérovom poradenstve). Na druhej strane si to títo odborníci vylepšujú tým, že majú aj pedagogické vzdelanie, lepšie poznajú edukačný proces a prácu učiteľa v ňom, sú pre učiteľom partnermi pri skvalitňovaní výchovno-vzdelávacieho procesu. O dobrej odbornej erudícii a príprave školských psychológov v praxi škôl hovorí fakt, že za 20 rokov ich pôsobenia v školách neprišla významná kritika na kvalitu ich psychologických služieb ani na Odbory školstva MÚ a VÚC či na Ministerstvo školstva SR. Školskí psychológovia sú skutočne dobre pripravení pre psychologickú prevenciu aj intervenciu v oblasti rozvoja osobnosti dieťaťa a jeho psychického zdravia, v oblasti porúch žiakov v správaní a učení, pri voľbe profesie či skvalitňovaní sociálnych vzťahov v škole.

Najnovšie požiadavky EFPA (Európskej federácie psychologických asociácií) na prípravu psychológov v EÚ vyžadujú, aby sa po ukončení magisterského štúdia realizovala ešte ročná supervízna prax psychológov. Supervízna psychologická prax uskutočnená pod supervíziou kvalifikovaného psychológa – supervízora je 3. stupňom vo vzdelávaní psychológov a je zároveň jednou z podmienok udelenia EuroPsy diplomu. Až po absolvovaní supervíznej praxe môže psychológ získať na základe žiadosti EuroPsy diplom, ktorý ho oprávňuje pracovať v krajinách EÚ a byť tam plne kvalifikovaným psychológom. Keďže supervízna prax je považovaná za významnú súčasť získania profesionálnej kvalifikácie psychológ bez jej absolvovania sa psychológovia nemôžu považovať za kvalifikovaných pre nezávislú psychologickú prácu.

Školský psychológ v praxi , tak ako každý odborný zamestnanec v škole, vstupuje do kariérového systému na zaradenie odborného zamestnanca do kariérového stupňa a na kariérovú pozíciu.

Žiaľ, musím konštatovať, že na Slovensku chýba ucelený systém celoživotného vzdelávania pre školských psychológov a že vysoké školy zatiaľ nepripravili viac druhov akreditovaných kontinuálnych vzdelávaní pre týchto odborníkov.

Aké sú skúsenosti školských psychológov so spoluprácou s vedením škôl a rodičmi? Je dostatočný počet školských psychológov na Slovensku?

Spokojnosť vedenia škôl a spokojnosť rodičov so psychologickými službami školských psychológov sa skúmala vo viacerých výskumoch (Valihorová, Herényiová, Gajdošová a i.) Výsledky výskumov potvrdzujú pozitívny vplyv psychológa na škole (Už sám tento odborník je v škole „prevenciou“.) Riaditelia škôl aj učitelia oceňujú kvalitnú individuálnu aj skupinovú psychologickú prácu so žiakmi, promptné riešenie denne sa objavujúcich kríz a výchovných problémov v školskom prostredí u detí, ale už aj u ich rodičov, ktoré už len z časového hľadiska nemôžu riešiť maximálne vyťažení učitelia. Volanie po odborníkovi – školskom psychológovi, počujeme zdola, od samotných žiakov, ich rodičov, ale aj učiteľov. Mať tohto odborníka v škole podporujú aj posledné výsledky, ktoré uverejnil školský portál. Analýza odpovede žiakov upozorňujú na stále viac sa rozvíjajúcu sa agresiu a šikanu v školách, veľké percento školopovinných detí uvádza, že bolo alebo je šikanovaných alebo je svedkom šikany v škole a tiež ďalší fakt, že veľký počet našich detí nie je v škole šťastných. Tento výsledok však, ako som hlboko presvedčená, nehovorí v neprospech práce dnešných učiteľov, ktorí robia za daných okolností v škole maximum (suplujú rodičov, vychovávajú často nevychované deti, pracujú s problémovými rodičmi, pracujú aj s výrazne problémovými deťmi z hľadiska učenia aj správania, každoročne inovujú svoje učebné plány a osnovy, počas svoje profesijnej kariéry sa neustále vzdelávajú, chodia na kurzy, vzdelávania, výcviky, tréningy, učia sa novým technológiám a i.), ale tento negatívny výsledok hovorí najmä o tom, že dnešná generácia detí nového milénia potrebuje v škole odborníka – psychológa, za ktorým môžu kedykoľvek denne ísť, s ktorým sa môžu poradiť a porozprávať, ktorému sa môžu zdôveriť so svojimi problémami, ubezpečiť sa, že konajú dobre, či dostať rady, ako konať správne, ako neubližovať iným, ako sa zachovať morálne správne, ako sa vysporiadať s rozvodom rodičov, s rozchodom s priateľom, s úmrtím v rodine, s otázkami smrti, samovraždy, odchodu z domu, partnerských nezhôd, s otázkami svetonázoru či zmyslu života a i. Na slovenských školách v súčasnosti pracuje len 350 školských psychológov, čo je neskutočne málo, hoci Národný program starostlivosti o deti a dorast na roky 2008-2015 dáva Ministerstvu školstvu úlohu zvýšiť počty školských psychológov na školách. Na túto úlohu je však ešte 2 roky čas, ale zdá sa, že jej splnenie si skôr vyžiada samotná veľmi vážna životná realita v školách.

 Aká je spolupráca školských psychológov so špeciálnymi pedagógmi?

Páči sa mi model, ktorý sa podarilo Institutu pro pedagogicko-psychologické poradenství pri Ministerstve školstva ČR ešte pred 8 rokmi zrealizovať na 128 českých školách – vybudovať multidisciplinárne tímy odborníkov pre pedagogickú, psychologickú, špeciálno-pedagogickú a sociálnu starostlivosť. Na českých školách spolupracujú takto v jednom tíme metodik, špeciálny školský pedagóg, školský psychológ, logopéd, či sociálny pracovník, ktorí sú platení z projektu ESF a spoločne sa podieľajú na zlepšovaní výchovy a vzdelávania.

Domnievam sa, že spolupráca slovenských školských psychológov so špeciálnymi pedagógmi by bola skvelá a priniesla by požadovaný efekt aj v kvalite danej školy. Obe profesie a ich odborníci si uvedomujú, aké benefity by mohli z tejto spolupráce vzísť na školách. Efektívne by bolo mať ich aspoň na tých školách, ktoré majú celkove vysoký počet žiakov resp. vysoký počet žiakov so špecifickými problémami v učení a správaní, či žiakov so sociálne znevýhodnených a rizikových rodín.

Ktoré problémy súčasnej výchovy detí a mládeže vás trápia najviac? Ktoré považujete za významné?

Dnes musím so smútkom konštatovať, že morálka na Slovensku je v kríze. Kríza morálky sa prejavuje vo viacerých sférach našej spoločnosti a nášho života, dokonca postihuje už aj naše rodiny.

Pre súčasné Slovensko je dnes charakteristický rozvrat, rozpad a dysharmónia v rodinách a vysoké percento rozvodovosti mladých manželstiev s jedným alebo viacerými deťmi. Štatistiky ukazujú, že na SR sa priemerne rozvádza vyše 40 na 100 uzavretých manželstiev, no sú mestá, v ktorých je rozvodovosť ďaleko vyššia, viac ako 60%ná. Je alarmujúce, že sú to mestá, ktoré sa ešte nedávno hlásili ku kresťanským a náboženským hodnotám (okrem Bratislavy a Košíc, napr. aj Trnava alebo Banská Bystrica). Ak sa intenzita rozvodovosti dlhodobo zachová na danej úrovni, každoročne by sa rozvádzalo viac ako 40% manželstiev s jedným či dvoma deťmi.

Z tohto nepriaznivého stavu vyplýva, že deti dnes vyrastajú a najbližších 10 – 20 rokov bude vyrastať bez prítomnosti jedného z rodičov v rodine. Takýto typ rodiny predstavuje zvýšené riziko pre vznik rôznych porúch správania, nakoľko rola osamelého rodiča je z hľadiska výchovy náročnejšia. V súčasnosti však evidujeme nárast poruchového správania aj u tých detí a mladistvých, ktorí žijú v úplných a zdanlivo funkčných rodinách.

V súčasnej markantnej kríze slovenskej rodiny, škola nevyhnutne ešte viac supluje rodinu, rodinnú starostlivosť a rodinnú výchovu, badáme nedostatočnú spoluprácu rodičov so školou a nárast agresie rodičov voči pedagógom. Ruka v ruke s krízou rodiny nastupuje aj ďalší výrazný nárast sociálno-patologických javov v školskom prostredí, ktoré veľmi úzko súvisia s rozpadom rodín, stratou istoty a stability u detí, nedostatkom lásky, pocitu bezpečia, ochrany, opory, teda tých najzákladnejších ľudských potrieb. V školách badáme:

• záškoláctvo s alebo bez páchania kriminality (krádeže, lúpeže a i.)
• poruchy správania tiež typu ADHD
• fajčenie, alkoholizmus a iné drogové závislosti, aj dílerstvo drog v školách
• kriminalita mladistvých v škole a mimo školu
• intolerancia, diskriminácia, rasizmus
• agresia, násilie, vandalizmus namierené voči žiakom, učiteľov,  objektom v škole (obrazy, sochy, školský nábytok, školské počítače)
• šikanovanie spolužiakov, ale aj učiteľov
• CAN (týranie, zanedbávanie a zneužívanie dieťaťa)

S náročnou výchovou žiakov nastupuje záťaž, stres a syndróm vyhorenia u učiteľov, ale aj ďalších pedagogických a odborných pracovníkov, ktoré spôsobuje tiež stále väčší tlak rodičovskej verejnosti na výchovnú a vzdelávaciu prácu týchto odborníkov, náročné požiadavky vedenia školy na prípravu a vedenie pedagogickej dokumentácie, opakujúca sa byrokratizácia školy, nedostatok mnohých učebníc, tlak vedenia školy na kontinuálne vzdelávanie už aj tak preťažených učiteľov (najmä v oblasti počítačovej a jazykovej znalosti), nutnosť získavania kreditov kvôli malému finančnému prilepšenie si k platu, nízky status učiteľa na Slovensku.

Práve v psychologickej starostlivosti o rodinu a v konzultačno-poradenskej práci pre rodičov vidím novú oblasť práce školského psychológa. Školskí psychológovia potvrdzujú, že rodičia prichádzajú za nimi s problémami, ktoré si potrebujú urgentne riešiť (problémy partnerské, generačné, výchovné či osobnostné).

Čo najviac trápi školských psychológov? Sú to tiež platy alebo spoločenské uznanie?

Školskí psychológovia počítajú pri výbere svojej profesie s tým, že ich platy budú relatívne nízke. Volia si profesiu z iného dôvodu – chcú pracovať s ľuďmi, najmä s deťmi a s mladými ľuďmi a pomáhať im psychologickými prostriedkami sa vyrovnávať s problémami súvisiacimi s vývinom a rozvojom osobnosti, s rodinnými a partnerskými starosťami, s učením, štúdiom a voľbou profesijnej kariéry, aj so zakladaním si vlastného manželstva a vlastnej rodiny, so spoločenskými zmenami a i.

Trápi ich, že väčšie uznanie sa im dostáva od Ministerstva zdravotníctva než od Ministerstva školstva, že tu ich berú ako cenných, hodnotných a dôležitých odborníkov starajúcich sa o mentálne zdravie ľudí v školách, ktorí majú nezastupiteľnú rolu v tejto závažnej úlohe a v špecifických úlohách z nej vyplývajúcich.

Ako ste sa vy osobne dostali ku školskej psychológii?

Moja mama aj starý otec, a v jednom období aj môj otec, boli učitelia, a preto celé moje detstvo až do dospelosti , čo si pamätám, bolo poznačené debatami o vzdelávaní a výchove detí . V našej rodine sa neustále hovorilo o tom, ako rozvíjať silné stránky, potenciality každého dieťaťa, ako podať každému dieťaťu pomocnú ruku, ako docieliť, aby každé dieťa zažilo úspech a dostalo pochvalu, ako zabezpečiť, aby v triede panovali dobré vzťahy, aby sa často v triede debatovalo o rôznych problémoch, ktoré deti trápia a aby sa veľmi často rozprávalo aj s rodičmi detí. Už tam sa formovala moja túžba študovať na vysokej škole taký študijný odbor, ktorý pomôže škole a učiteľom optimalizovať edukačný proces a prispeje k ich psychickému zdraviu v školských podmienkach. Rozhodla som sa pre aprobáciu pedagogická psychológia a jazyk anglický – odbor, v ktorom som získala ako psychologické, tak aj pedagogické vzdelanie a mohla obe kvalifikácie neskôr úžasne skĺbiť v práci vysokoškolského učiteľa aj školského psychológa v základnej aj strednej škole.

Ktorým odborným problémom sa venujete?

V súčasnosti sa začínam venovať problému vzťahu rodiny a školy, učiteľov a rodičov. Ukazuje sa, že mladí rodičia nie sú často zrelí vychovávať svoje deti, riešia veľa závažných a záťažových situácií vo svojej profesijnej kariére na pracovisku, vo svojom partnerskom vzťahu a už im nezostávajú sily na výchovu svojho dieťaťa, a ani čas zaujímať sa o jeho výsledky v škole. Deti a dospievajúci potvrdzujú, že rodičia s nimi počas dňa veľmi málo komunikujú, nezaujíma ich, čo deti trápi, bolí, s čím sa nevedia vysporiadať, uspokoja sa, že deti sú doma a sedia pri počítači, niekedy ani nevedia, na akých stránkach sa deti pohybujú, s kým sa vo virtuálnej realite stretávajú. Ďalším vážnym problémom je demotivácia, apatia, rezignácia žiakov, ich strata zmyslu života, nekritické nasledovanie svojich idolov, ale starosti nám robia aj deti so psychickými ochoreniami, napr. s depresiou, úzkosťami, fóbiami, a to nehovorím o probléme užívania alkoholu a drog u dospievajúcich, závislostiach na počítačoch, mobiloch, jedle či hazardných hrách. Deti v škole, hlavne v období dospievania, čím ďalej tým viac potrebujú vedľa seba odborníka – psychológa, ktorý bude na škole denne prítomný, bude denne riešiť psychologické problémy školy, žiakov, rodičov, učiteľov, vypočuje, porozpráva sa s nimi, poradí, povzbudí, dodá nádej, aktívne sa bude spolupodieľať na riešení vzniknutých ťažkostí a problémov.

Máte aj nejaké koníčky?

Momentálne som sa vrhla na čítanie životopisov ľudí, známych aj menej známych. Zaujíma ma, ktoré udalosti z ich detstva či z dospelosti ich výrazne formovali a významne ovplyvnili ich život. No najväčším mojím „koníčkom“ je moja 3-ročná vnučka Mia, ktorá vie najlepšie, ako zobudiť to dieťa, ktoré je v každom z nás, teda aj vo mne.

Čo je mottom Vášho života?

Každý človek je hodnotným, cenným, len treba odhaliť jeho silné stránky.

Čo by ste odkázali učiteľom, rodičom, mladším psychológom?

Podrobnejším spracovaním výsledkom výskumu NUCEMU týkajúceho sa kritérií kvality školy sa medzi odpoveďami opýtaných okrem kvality učiteľov vyskytoval dosť výrazne aj názor, že kvalita školy súvisí s kompetentnosťou vedenia školy, charakterom medziľudských vzťahov, vzťahom medzi učiteľom a žiakom, vzájomných vzťahom v pedagogickom kolektíve, osobným a ľudským prístupom k žiakom, záujmom o problémy žiakov a ochote im pomôcť, podporou a rozvojom ich individuálnych schopností, v poskytnutí možnosti zažiť úspech. Prispejme aj my všetci k budovaniu kvalitnej školy s takýmito parametrami.

Miron Zelina (2010)

Prof. PhDr. Gajdošová Eva, PhD.

Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1981 pracovala na Katedre psychológie ako vysokoškolský učiteľ so zameraním na pedagogickú a školskú psychológiu (poruchy správania, špecifické a vývinové poruchy učenia, sociálna psychológia školy, sociálno-psychologický výcvik, teoretické a praktické otázky výchovno-preventívneho programu DRUHÝ KROK) a od roku 2012 pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Katedre psychológie na Paneurópskej vysokej škole.

Je spoluzakladateľka Asociácie školskej psychológie (AŠP) SR a ČR, ktorej bola v rokoch 1998 – 2000 predsedkyňou. Je členkou N.E.P.E.S. pri EFPA (European Federation of Psychological Association) so sídlom v Bruseli. Zúčastňovala sa na realizácii Humanistickej školy priateľského partnerstva, v ktorej výskumne overovala opodstatnenosť funkcie a pôsobenia školského psychológa priamo na školách a možnosti zavedenia humanistických prvkov do našich škôl. Je koordinátorkou vzdelávacieho programu, držiteľkou certifikátu trénera v preventívnom programe proti násiliu v školách SECOND STEP (v slovenskej modifikácií DRUHÝ KROK) získaného od Committee for Children, Seattle, USA v r. 2004.

Organizuje intervenčné programy pre žiakov a učiteľov (program riešenia konfliktov na školách, program k tolerancii a znižovaniu agresivity na školách, program emocionálnej a sociálnej inteligencie na školách).