Detský svet treba tolerovať

PhDr. Soňa Hanzlovičová, generálna riaditeľka Sekcie regionálneho školstva ministerstva

Sekcia regionálneho školstva je jednou z kľúčových na Ministerstve školstva, vedy a športu SR. V jej rámci sa nastavujú kľúčové parametre fungovania materských, základných špeciálnych i stredných škôl a školských zariadení. Novou poverenou generálnou riaditeľkou tejto sekcie sa stala v uplynulých dňoch PhDr. Soňa Hanzlovičová, ktorá prišla na tento post z miesta vedúcej odboru školstva okresného úradu v Bratislave (bývalého Krajského školského úradu). Učiteľským novinám ako prvým poskytla rozhovor o svojich pedagogických cestách a predstavách na dôležitom poste.

Pani generálna riaditeľka, hovorí sa, že človek sa začína formovať najmä v detstve, kedy sa budujú základné predpoklady aj pre budúce povolanie. Hrali ste sa j vy v detstve na školu?

Množstvo mojich kamarátok už v detstve chcela byť učiteľkou. Keď sa už v rodine začalo vážnejšie diskutovať o mojom ďalšom smerovaní v živote, do diskusie vstúpil otec, ktorý bol policajt a ten sa usiloval presadiť, aby som sa stala právničkou. Napokon to skončilo skutočne tak, že som si podala prihlášku na Právnickú fakultu do Košíc, ale na prijímačky som napokon ani nešla. Prevážil záujem o učiteľstvo a nová prihláška putovala na Pedagogickú fakultu do Nitry, chcela som študovať ruský jazyk s telesnou výchovou, teda veci, ktoré ma celkom bavili. Zo sto prihlásených brali dvanásť a ja som medzi nimi nebola.

Školstvo som si však chcela vyskúšať aj tak. Po maturite v roku 1985 som začala učiť v materskej škôlke na jednej malej dedinke pri Hnúšti v okrese Rimavská Sobota. To bol môj prvý profesionálny dotyk s pedagogikou. Bol dosť nesmelý, opatrný a pravdupovediac, v tom čase som ešte o pedagogickom majstrovstve veľa nevedela. Bola to maličká škôlka, kde som dostala na starosť najmenšie, trojročné detičky. Pre mňa, ako 18 – ročné dievča to bol v tú chvíľu úplne iný, nový svet poznania. Zažila som skúšku ohňom, ale aj prvú školu pedagogiky. Uvedomila som si, aký náročný je detský svet, ako náročná je práca učiteľa. Každé dieťa bolo z inej rodiny, iného prostredia, s inou mentalitou a vtedy bolo pre mňa naozaj náročné pochopiť všetko, čo sa odohrávalo v detských hlavičkách.

Boli aj veselé zážitky, na ktoré si spomínate dodnes?

Pravdaže sa vyskytli a viaceré mi utkveli v pamäti. Spomínam si napríklad, ako deti obedovali a jeden malý chlapček siahol rukou do vajíčkovej polievky, chytil vajíčko a šmaril ho o stenu s pamätnou vetou: „tak toto ja jesť nebudem!“. Vtedy som si uvedomila, ako dôležitá je reakcia učiteľa aj v takýchto osobitých situáciách.

Po nejakom čase som odišla pracovať odtiaľ do školskej družiny, čo boli nové zážitky a nové skúsenosti. Spätne som si uvedomila, že v tejto práci vždy bolo najdôležitejšie „znížiť sa“ a priblížiť k týmto detičkám. Kto to nedokáže, nemá v tejto práci miesto. Detský svet je úplne iný, ako svet nás dospelých a ak mu chceme porozumieť, ak chceme dosahovať pedagogické úspechy, musíme sa snažiť mu porozumieť. Ak to nedokážeme, deti pri učiteľoch trpia – už v škôlke, či družine, alebo neskôr na prvom, či druhom stupni základnej školy.

Ako si spomínate na prácu v školskej družine?

To už bola celkom iná práca, lebo tam sa už písali úlohy, robili sa cielené hry a práce. Deti už boli manuálne zručnejšie, dokázali pracovať s nožničkami, jemná motorika bola rozvinutejšia, čo otváralo priestor pre rozvoj tvorivosti a kreativity pri rôznych činnostiach.

Túžba po vysokej školene pretrvávala?

Samozrejme, že bola. Prihlásila som sa opäť na Pedagogickú fakultu na štúdium elementárnej pedagogiky, ale prijímačky som robila hneď po operácii, takže nedopadli úspešne.

V tom čase sa v bratislavskej Petržalke otváralo viacero škôl, potrebovali veľa nových učiteľov, robili nábor, tak som neodolala a prišla do Bratislavy. Začala som pracovať na základnej škole na Tupolevovej ulici, kde som začala pracovať v školskej družine. Spolu s ďalšími mladými dievčatami, ktoré sem prišli z celého Slovenska sme si začali robiť na Strednej pedagogickej škole dvojročné štúdium vychovávateľstva. Tým som si doplnila vzdelanie a bola som v školskej družine ako kvalifikovaný pedagóg. Tu som pôsobila až do roku 1992 a medzičasom som si urobila certifikát na výučbu nemeckého jazyka. No a keďže mám skončený aj I. cyklus štúdia klavíra, ako vychovávateľka som učila okrem nemčiny aj hudobnú výchovu. Kto mal v tom čase základné kvalifikačné predpoklady, tak v Petržalke dostal šancu učiť.

To už bolo obdobie, kedy si vás pedagogika získala celkom?

Do istej miery áno, lebo som pracovala v školskej družine, učila nemčinu a učila aj hudobnú výchovu – hru na klavír.

V podvedomí som však mala stále aj želanie môjho otecka – vyštudovať Právnickú fakultu a tak som v roku 1993 odišla pracovať na okresný súd robiť súdnu zapisovateľku na oddelení civilného a trestného práva. Dnes som presvedčená, že aj takáto skúsenosť je pre človeka obohatením a dáva mu širší rozhľad. Táto skúsenosť mi dala tiež veľa.

Pedagogika bola však stále hlavným cieľom?

Áno, pedagogika a záujem o ňu ma držal stále veľmi silno. V roku 1993, kedy sa mi narodila prvá dcéra som sa už venovala štúdiu andragogiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Promovala som v roku 1999 a vedela som, že patrím do školstva toto je sféra, ktorá je pre mňa tou kľúčovou v profesijnej kariére. Cítila som, že práca s deťmi ma robí šťastnou a napĺňa moje sny a ciele.

Čím si vás pedagogika a učiteľstvo získali?

To cíti hádam každý učiteľ – keď je človek za katedrou, cíti, či tam patrí, alebo nie. Ja som tú istotu, že skutočne patrím za katedru mala. Cítila som, že to s deťmi viem. Nebola som typ učiteľa, ktorý by kričal a vynucoval si autoritu svojou mocou a pozíciou, že je učiteľ. Samozrejme, že boli aj momenty, kedy som musela zvýšiť hlas, ale bolo to skôr výnimočné, ako pravidlo. K deťom som však bola vždy otvorená, nikdy som sa pred deťmi na nič nehrala a keď som sa aj pred tabuľou pomýlila, nemala som problém povedať:“ Prepáčte, nie som neomylná!“Myslím si, že som vedela deti vždy aj pochváliť, podporiť, motivovať k práci. V mojej činnosti mi viac vyhovovala práca s deťmi na druhom stupni, kde som cítila, že toto je kategória žiakov s ktorými dokážem pracovať najlepšie. Snažila som sa o otvorenosť, spontánnosť, priateľstvo s hranicami, ktoré sa nesmeli prekročiť, ale ktoré vytváralo dôveru, na ktorej rástol aj pedagogický úspech.

Akí boli vaši učitelia, kto vás ovplyvnil v detstve v školských laviciach najviac? Na ktorých si dodnes spomínate?

Ako prváčka v Ivanke pri Dunaji som mal vynikajúcu pani učiteľku Malíkovú a v druhom ročníku zasa pani učiteľku Haklovú, ktorej manžel bol známym televíznym kameramanom. Boli to vynikajúce učiteľky s ktorými sme zvládali aj dvojzmennú prevádzku, ktorá v tom čase na Základnej škole v Ivanke fungovala. Jeden týždeň sme chodili do školy ráno, druhý popoludní, kedy sa zo školy chodilo až večer za tmy…

Keď sme sa presťahovali k Rimavskej Sobote, tam som mala vynikajúcu učiteľku nemeckého jazyka, ktorá bola pre mňa vzorom v tom, že bola neuveriteľne ľudská. Nebola direktívna, ale priateľská, čo deti potrebovali v minulosti a potrebujú to od učiteľa aj dnes.

Aká bola vaša prvá skúsenosť s prácou na Ministerstve školstva?

Na ministerstve som pracovala prvý krát v čase, keď bol ministrom Milan Ftáčnik, kedy som robila na odbore personalistiky. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, ktorá sa mi zišla na všetkých ďalších miestach, kde som pôsobila. Mojim riaditeľom bol vtedy Juraj Janík, pri ktorom som sa naučila mnoho vecí a som mu za to veľmi vďačná. Ako pedagóg som neovládala úradnícky jazyk, ktorý sa v tejto sfére používa a aj tomu sa treba naučiť. Je to iný jazyk, ako jazyk bežného života. Z tohto postu som odchádzala na materskú počas ktorej som si urobila doktorát u prof. Štefana Strieženca, ktorý bol mojim oponentom.

Kam smerovali vaše profesijné kroky potom?

Chcela som byť zasa so žiakmi a pripomenúť si priamy vyučovací kontakt so študentmi. Medzičasom som si urobila aj štátnicu z anglického jazyka, takže moje pedagogické možnosti sa posunuli aj do výučby tohto predmetu, čo som aj samozrejme využila.

Na Ministerstvo školstva prichádzate z Krajského školského úradu, dnes Odboru školstva bratislavského okresu. Ako vnímate pôsobenie na tejto inštitúcii?

Pôsobenie v pozícii prednostky a neskôr vedúcej odboru školstva bolo pre mňa veľkou školou. Na toto pracovisko som prišla z pozície učiteľky v Dunajskej Lužnej v júni 2012. Prišla som do obdobia, kedy sa pripravovala prestavba stredného článku riadenia u nás. Sedem mesiacov sme pôsobili ešte ako krajský školský úrad a následne sme sa transformovali pod Ministerstvo vnútra SR, ako odbor školstva. Museli sme zlaďovať a absorbovať celú školskú legislatívu i legislatívu vnútra, ktorá sa týkala našej činnosti. Mala som šťastie na výborných vedúcich oddelení, ktorými sú dodnes Mgr. Rudolf Novák a Ing. Margita Zátorská, všetky tieto procesy sa nám podarilo so cťou zvládnuť. Odbory školstva sú aj dnes postavené na práci takýchto výborných odborníkov, ale tých samozrejme musí mať aj Ministerstvo školstva, mládeže a športu SR.

Pre mňa bolo vždy dôležité, aby ľudia vedeli, že pracujeme pre iných – pracujeme pre školy, teda, pre riaditeľov, učiteľov a najmä pre deti. Mojou prioritou a predmetom uvažovania je aj teraz škola a to, aké dopady budú mať pre ňu a jej prácu aj legislatívne kroky a jednotlivé rozhodnutia, ktoré robíme.

Čo sa vlastne zmenilo prechodom KŠU pod ministerstvo vnútra?

Zmenili sa najmä toky financií. V rámci kompetencií úradu smerom ku školám sa fakticky zásadne nezmenilo nič podstatné. Pod ministerstvo vnútra prešli majetkové a hospodárske otázky.

Osobne som presvedčená, že najdôležitejšie v práci úradov, ale aj škôl je, akým spôsobom, akým štýlom spolu komunikujeme a akí sme k sebe navzájom. Ja som na všetkých úrovniach doteraz nachádzala vždy pochopenie pre potreby inštitúcií, kde som pôsobila.

Ako snímate váš prechod(presnejšie návrat) na ministerstvo školstva? V akom stave sa dnes nachádza školstvo, aká je situácia na sekcii regionálneho školstva, ktorá je jednou z najdôležitejších na celom ministerstve?

Vrátila som sa do prostredia, ktoré poznám, čo je iste výhoda oproti novým ľuďom, ktorí prišli po zmenách, ktoré urobilo nové vedenie ministerstva. Prišli mnohí vynikajúci odborníci a verím, že sa nám podarí urobiť kus dobrej práce. Viacerí prišli z prostredia mimo rezortu školstva, ale to môže byť súčasne ich výhodou, lebo nie sú zaťažení nánosom problémov s ktorými sa v školstve dlhý čas boríme. Cítiť u mnohých silný „drive“, že chcú dosiahnuť pozitívne zmeny. Myslím, že je to dôležitejšie, ako to, či sú „školáci“ pôvodom, či nie.

Ja si veľmi vážim terajšieho ministra školstva, pretože sa veľmi pevne ujal riešenia kľúčových tém škôl a školstva ako takého. Určite to začínajú cítiť aj učitelia, riaditelia škôl i verejnosť. Myslím, že veľkým pozitívom je, že nielen počúva učiteľov, ale hneď sa snaží premietať ich oprávnené požiadavky do opatrení a krokov, ktorými sa má situácia meniť a zlepšovať. To je veľmi dôležité. Nové návrhy riešenia sa dnes premietajú do pripravovanej legislatívy a činnosti priamo riadených inštitúcií ministerstva.
Dôležité je hľadať spoločné riešenia, spoločnú reč. Nemôžeme robiť legislatívu dobrú iba pre ministerstvo, ale ona musí byť v prvom rade dobrá pre školy a dobré fungovanie celého systému.

Ktoré kľúčové problémy dnes vnímate ako najvážnejšie v rámci základného a stredného školstva?

V súčasnosti sa na sekcii regionálneho školstva snažíme dopracovávať rozhodujúce zákony, ktoré by mali nastaviť mnohé parametre fungovania systému oveľa efektívnejšie a kvalitnejšie. Pre mňa je najdôležitejšie pripraviť novú legislatívu tak, aby sa jej uplatňovaním podarilo skvalitniť prácu základného a stredného školstva. Budem rada, ak sa podarí dosiahnuť stav, že s ňou bude spokojná nielen pedagogická, ale aj širšia verejnosť, ktorá je nejakým spôsobom zaangažovaná do práce škôl a školských zariadení. V kolektíve s ktorým pracujem sa snažím na všetkých apelovať, že my sme tu pre potreby škôl. Škola a jej práca sa bude pohybovať v trojuholníku: učiteľ – žiak – rodič. Tieto tri kľúčové elementy budú vždy patriť spolu. To musí rešpektovať aj ministerstvo a celá spoločnosť.

Množstvo zákonov a legislatívnych noriem, ktorých príprava vás teraz čaká si vyžaduje veľmi silný tím odborníkov. V akej odbornej kondícii je dnes sekcia regionálneho školstva?

Toto je veľmi ťažko zodpovedateľná otázka, lebo tento tím, ktorý tu je sa formuje priebežne dlhý čas. Sú ľudia, ktorých poznám dlhšie a ktorým plne dôverujem a sú samozrejme aj kolegovia, ktorých poznám menej, či kratšie s ktorými hľadáme spoločnú filozofiu a styčné body. Veľký význam pripisujem našej komunikácii a vysvetľovaniu si stanovísk a pohľadov. Tým, že som dlhoročný školák, som v školstve od roku 1985, to mi otvára dvere k istej predvídavosti, a možno aj k cestám, ktorými sa dostaneme k dobrým výsledkom. Po tých rokoch práce poznám desiatky z praxe s ktorými sa môžem kedykoľvek o ktoromkoľvek probléme poradiť a prediskutovať veci, aby sme vždy hľadali tie najlepšie riešenia. Naša učiteľská obec je veľmi široká a ešte stále je veľa učiteľov, ktorí chcú pomôcť tomu, aby bol školský systém doladený čo najlepšie. Komunikujeme aj s množstvo riaditeľov z praxe, ktorí majú zasa svoj pohľad na veci a treba ho tiež rešpektovať.

Veľa ľudí nám napríklad hovorí – dnešná školská legislatíva je zbytočne komplikovaná, potrebovali by sme jednoduchšie zrozumiteľnejšie pravidlá, skúste to zjednodušiť. Toto všetko sú pre mňa veľmi dôležité impulzy a podnety, ktoré sa snažíme analyzovať, zovšeobecňovať a premietať do pravidiel fungovania školstva obsiahnutých v novej legislatíve. Myslím, že sa musíme snažiť pripravovať legislatívne normy tak, aby bolo všetko jasné a zrozumiteľné aj pre každého jedného učiteľa, či rodiča.

Aký je záujem o dianie v školstve zo strany učiteľských spolkov, asociácií a združení? Sú zainteresovaní do riešenia súčasných problémov aj ony?

Všetky asociácie, ktoré existujú v rámci základných a stredných škôl s nami úzko spolupracujú a komunikujú s nami. Považujem to za veľmi dôležité a prospešné. Dnes u mňa sedela pani Petáková, prezidentka Združenia samosprávnych základných škôl, permanentne sme v kontakte s Asociáciou štátnych gymnázií, Komorou učiteľov, Asociáciou súkromných škôl a ďalšími. Títo zastupujú záujmy svojich zväzov združení, sú to ľudia, ktorí sú dlhé roky v školstve a sú to naši prirodzení partneri. Ich názory si veľmi vážim a zohrávajú dôležitú úlohu pri úvahách o jednotlivých riešeniach tém a problémov. Participujú na témach, ktoré sa riešia – či sú to vzdelávacie programy, príprava zákonov. Komunikácia prebieha permanentne, bez toho to jednoducho nejde. Aj legislatíva sa musí robiť za spoluúčasti ľudí z praxe.

Ktoré z priamo riadených organizácií s vami spolupracujú v súčasnosti najintenzívnejšie?

Je to predovšetkým Metodicko pedagogické centrum, Štátny inštitút odborného vzdelávania s ktorým participujeme na téme duálneho vzdelávania, Národný ústav celoživotného vzdelávania, Centrum vedecko technických informácií s ktorým riešime tému školských tlačív a samozrejme, Štátny pedagogický ústav s ktorým riešime tému nových štátnych vzdelávacích programov. Ministerstvo školstva potrebuje odbornú podporu pre prípravu dokumentov a stratégií prostredníctvom ktorých ovplyvňuje chod školstva.

V učiteľských diskusiách sa neraz možno stretnúť s kritikou obsahu niektorých predmetov. Je pri tom známe, že v komisiách, ktoré pripravujú štátna vzdelávacie programy majú práve učitelia veľmi silné, ba priam dominantné postavenie. Nepomohlo by, ak by boli mená členov týchto komisií verejne známe a ak by mali aj ostatní učitelia možnosť im zasielať svoje námety, návrhy a podnety?

Štátny pedagogický ústav má konštituované komisie ku každému predmetu v ktorých sa naozaj veľmi intenzívne diskutuje o všetkých obsahových otázkach. Ich zostavovateľmi sú pracovníci ŠPU zodpovední za jednotlivé predmety a možno by bolo naozaj vhodné viac stransparentniť ich zloženie a otvoriť sa aj zasielaniu námetov a podnetov zo strany širokej pedagogickej verejnosti. Dnes možno svoje pripomienky a návrhy zasielať priamo na Štátny pedagogický ústav a pri odborných predmetoch na Štátny inštitút odborného vzdelávania. Ministerstvo školstva vedeniam ústavov do zloženia komisií nezasahuje, ale trváme na tom, aby bolo ich zloženie vyvážené, aby v nich mali zastúpenie nielen vedecké kapacity, ale , či najmä učitelia z praxe.

Ktoré témy sú dnes z pohľadu vašej sekcie kľúčové v oblasti predškolskej prípravy?

Ja vždy hovorím, že malé sa má učiť „na koberci“, máme mu pomôcť naučiť sa základom stolovania, pomôcť jeho socializácii v kolektíve, základné samoobslužné činnosti. No a potom sú tam záujmové činnosti, ktoré sú základom ich budúceho vzdelávania a kultúrneho rozvoja, teda, naučiť sa komunikovať, spievať, rozvíjať dieťa pomocou výtvarnej činnosti, rozvíjať mozog a myslenie.

Naše poznatky hovoria o tom, že dedinské a mestské materské školy sú v niektorých parametroch odlišné, fungujú trochu inak. Je to spôsobené predovšetkým miestom ich sídla a okolnosťami. Na vidieku ešte stále cítiť, že majú rodičia na deti o čosi viac času, ako v mestách a najmä vo veľkých mestách, kde sú rodičia vyťažení svojimi pracovnými povinnosťami niekedy až do neskorých večerných hodín, takže najmä tam sa spoliehajú na to, že v materských školách sa ich deti naučia veci, na ktoré oni s nimi nemajú čas.

V tejto súvislosti apelujeme na pedagogické akadémie, ktoré pripravujú učiteľky pre materské školy, aby boli ich absolventky pripravené na tieto momenty a preto je dôležitý aj pedagogický talent a takt. V tejto súvislosti som dala podnet aj generálnemu riaditeľovi Sekcie vysokých škôl profesorovi Petrovi Plavčanovi, že sme boli radi, ak by sa urobila porada aj s dekanmi fakúlt pripravujúcich učiteľov, aby sme im zdôraznili, aby dodržiavali pri prijímaní študentov na štúdium študentov, ktorí majú skutočný záujem a predpoklady pre učiteľskú profesiu. Z praxe škôl máme totiž odozvy, že kvalita absolventov fakúlt pripravujúcich učiteľov je často krát veľmi nízka a slabá.

Ako vnímate situáciu v oblasti základných a stredných škôl?

Základné školy sú dnes nastavené z hľadiska vzdelávacích programov celkom vyvážene. Prvý a druhý stupeň celkom solídne na seba nadväzujú. Pozícia učiteľov základných škôl je napriek tomu veľmi náročná, lebo cítime, že sa nám znižuje motivácia k učeniu sa s vekom žiakov. Dnes je jedným z kľúčových problémov motivovať deti k učeniu sa a dosahovaniu výborných výsledkov. Stále pretrváva problém kvality učiteľov cudzích jazykov, ktorých máme nedostatok.

Stále výraznejšie vystupuje do popredia problému správneho výberu strednej školy zo strany dieťaťa a v tomto smere sa robia kroky, aby sa proces profesionálnej orientácie na školách v spolupráci s praxou skvalitnil.

Túto problematiku sme v rámci kraja riešili aj z úrovne Krajského školského úradu, lebo v bratislavskom kraji je osobitným problémom počet žiakov prechádzajúcich osemročnými gymnáziami. V tomto kraji prechádza osemročnými gymnáziami namiesto pôvodne plánovaných 5% až 21% žiackej populácie, čo deformuje celý systém. Je to zásadný rozdiel oproti situácii napríklad v

Prešovskom, či Košickom kraji, kde počet žiakov v osemročných gymnáziách, čo je typ školy pre talentované deti, na únosnej hranici.

Všeobecne musí platiť, že trojkári a štvorkári nepatria na gymnáziá, ktoré vždy boli a majú byť kvalitnou prípravou na vysokoškolské štúdium. Ak deformujeme úroveň gymnázií, potom sa to odrazí aj v nekvalite, či nižšej kvalite žiakov na vysokých školách. Štvorkár z gymnázia má naozaj maličké predpoklady, aby zvládol úspešne vysokoškolské štúdium. Som zástancom toho, aby gymnáziá prijímali nižšie počty tried s vyššou kvalitou žiakov a dopriali deťom radosť z úspechu v tom, čo ich baví a zaujíma aj trebárs na stredných odborných školách. Mať v rukách dobrú odbornosť je pre človeka dnešnej doby ďaleko väčšia devíza, ako vysokoškolský diplom nízkej hodnoty bez šance na uplatnenie.

Stredné odborné školy dostali nový impulz na svoju kvalitu a ich význam neskutočne rastie, lebo sa zistilo, že prax si pýta kvalitných odborníkov pre jednotlivé odvetvia. Veľa sme komunikovali a komunikujeme nielen s automobilovým priemyslom, ale aj slovenským plynárenským priemyslom, elektrárenským odvetvím, stavebníctvom a všade náš atakujú požiadavkami na nových absolventov pre ich odvetvia, ktoré sa rozvíjajú a dávajú ľuďom dobrú perspektívu a životné istoty. To samozrejme platí aj o oblastiach informačných technológií, poľnohospodárstve, či strojárstve. Myslím, že duálne vzdelávanie nám pomôže reagovať pružnejšie na potreby trhu práce a zamestnávateľov. Oveľa viac a intenzívnejšie dnes spolupracujeme aj s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny a reagujeme na požiadavky trhu práce pružnejšie, ako to bývalo v minulosti.

Ste spokojná s tým, v akom stave je u nás učiteľská profesia z hľadiska jej významu a najmä rozvoja cez kreditný systém?

S problémom kreditov sa zaoberám už dlhšie. Vytvorili sa v čase spustenia reformy školstva s dobrým úmyslom odborného rastu učiteľov, ale mnohí učitelia zúžili pohľad na ne len ako nástroj na zvýšenie platu. Mnohí riaditelia škôl nás informujú o filozofii niektorých učiteľov – idem si robiť kredity, lebo mám za to vyšší plat. Stratilo sa to kľúčové – pedagogické, čo tu malo byť. Mnohí zabudli na to, že kredity mali byť motiváciou aj k tomu, aby boli vzdelanejší, aby mohli dávať viac do svojho profesijného života svojim žiakom v rámci vyučovacieho procesu na hodinách. Toto sa vlastne z tohto dobre mysleného modelu vytratilo a preto je dnes diskusia o tom, ako veci nastaviť lepšie, či inak. Kredity, ktoré sa snaží učiteľ získať musia podporovať kvalitu jeho práce v hlavných témach a otázkach vyučovacieho procesu, musia doniesť učiteľovi vyšší level jeho odbornosti.

Všeobecne možno povedať, že dnes máme v našich pedagogických zboroch naozaj učiteľov s veľkým „U“, ktorí sú naozaj majstrami svojej profesie. Potom sú učitelia, ktorí si povedia- odučím si a „padla“. V učiteľskej profesii však nikdy nie je koniec pedagogického pôsobenia a práce. Potom je časť učiteľov, ktorí už nadsluhujú a tam naozaj treba zvažovať, kedy je čas na dôstojné ukončenie svojho pôsobenia. Ja si veľmi vážim všetkých učiteľov, ale aj výkon tejto profesie má niekedy svoju derniéru.

Učiteľská profesia je veľmi náročná. Dnešné deti sú neraz zručnejšie i vzdelanejšie napríklad v informačných technológiách, ako ich učitelia, vyžadujú si s učiteľom partnerský vzťah, komunikáciu o všetkých otázkach, ktoré sa objavili v ich zornom poli, preto musí byť učiteľ neustále v odbornom vývoji, aby za svojimi žiakmi nezaostával.

Dnes sa snaží minister školstva zabezpečiť pre školy najnovšie technické prostriedky na skvalitnenie výučby, čo si samozrejme vyžaduje, že učitelia sa musia naučiť s ňou pracovať a efektívne ju využívať. Je to nová dimenzia práce školy, ale nedá sa jej vyhnúť. Žiaľ, v tejto internetovej dobe máme ešte stále učiteľov, ktorí nedokážu poslať ani email, otvoriť si webovú stránku…to je veľké memento. Najmä v situácii, že o to už nemajú záujem a nemajú ani snahu sa naučiť nové veci. Aj toto je jedným z našich problémov doby o ktorom musíme tiež otvorene hovoriť.

Učiteľ je dnes kľúčovým činiteľom kvality školy vo všetkých školských systémoch na svete. Akú máte vy predstavu o dobrom učiteľovi?

Neviem, či jestvuje univerzálna poučka o tom, ako by mal vyzerať, či aký by mal byť dobrý učiteľ. Myslím si však, že by mal mať rád svoju prácu, mal by dokázať vnímať triedu, ako priestor, kde odborne i ľudsky rastú nové osobnosti, je sám so sebou vyrovnaný, uvedomuje si, že musí pracovať s deťmi s rozdielnymi povahami, kultúrnym i materiálnym zázemím. Každé dieťa si zasluhuje jeho individuálny prístup, zvláštnu pozornosť, musí byť dobrým sprievodcom dieťaťa pri jeho osobnostnom rozvoji. Nejestvujú zlé deti, sú len deti na ktorých sa podpísala zlá výchova, deti sú také, akí sú ich rodičia akí sú ich učitelia.

Ako vnímate dnešných rodičov, najmä, akou hodnotou je v ich rebríčku vzdelanie. Akí sú podľa vás dnešní rodičia?

Z mojej skúsenosti vnímam dnešných rodičov ako mimoriadne náročných a kritických. Dnes sú mimoriadne nároční neraz nielen na svoje deti, ale najmä na učiteľa. Na nejednom mieste sa musia pedagógovia poriadne obracať, aby naplnili vízie a požiadavky rodičov, ktoré pred nich predkladajú. Niekedy si rodičia naozaj neuvedomujú, že nie je to vždy len o tom pedagógovi, ale aj o tom, ako je vychované ich dieťa, ako je pripravené z rodiny na náročné podmienky.

Myslím, že vzdelaniu je u väčšiny rodičov pripisovaný značný význam, svedčí o tom fakt, veľa z nich chce, aby ich deti študovali najmä na gymnáziách, na vysokých školách. Je to odraz ich záujmu, aby dieťa dosiahlo čo najvyššie vzdelanie, problémom však je, že nie vždy hodnotia objektívne predpoklady svojho dieťaťa. Často preťažujú svoje deti množstvom krúžkov a činností, ktoré ich už oberajú o radosť z detstva. V tomto smere musíme robiť nielen na školách, ale aj vo verejnosti veľa osvety. Pri tom množstve a nárokoch štúdia si dnešné dieťa musí aj oddýchnuť od školy, zregenerovať sily, aby malo chuť na ďalšie štúdium. Rodičia by si nemali cez svoje deti napĺňať sny, ktoré mali voľakedy sami.

Na novom poste vás čaká veľa práce. Čo si želáte smerom k učiteľskej i rodičovskej verejnosti?

Predovšetkým si želám otvorenú a korektnú komunikáciu, lebo len tak si môžeme objasniť svoje prístupy, povedať svoje argumenty a hľadať dobré riešenia. Mojim želaním je, aby bol v školstve pokoj, pracovná atmosféra, aby sme spájali svoje sily na prospech dobrého výsledku. Bola by som rada, ak by rodičia citlivejšie vnímali prácu učiteľov, aby boli k nim trochu tolerantnejší a ústretovejší k ich dobrým snahám a úsiliu. Verím, že učitelia budú mať dostatok trpezlivosti s ich žiakmi, lebo množstvo podnetov, ktoré dnešné deti dostávajú je aj pre nich veľmi náročné na zvládnutie. Želám si, aby naše školstvo fungovalo dobre, aby bolo prínosom pre celú spoločnosť.

Ľubomír Pajtinka, 2014 in: Učiteľské noviny